Ahojte, tak na začiatok mám 20 rokov a bola by som rada aby ste sa k tomuto vyjadrili.. ak viete prečo to tak je alebo ak má niekto podobný problém, tak kľudne píšte.
Trápi ma, že ma rodičia nevedia pochopiť.. alebo resp. nechcú pochopiť. Nikdy sme sa moc nerozprávali o veciach, ktoré nás trápia, o problémoch, o citoch.. odmala každý len mávol rukou a poslal ma preč keď oni riešili svoje veci, pretože ja tomu predsa nemôžem rozumieť.. a nikdy sa to nezmenilo. Doma len počúvam čo mám robiť, čo nemám robiť a stále sa mi snažia diktovať ako mám žiť.. tak napríklad zakaždým keď chcem ísť k priateľovi musím sa ich na to spýtať, či môžem alebo nie.. chápem, že sa boja aby som dokončila školu a tak, ale mám pocit, že som už dosť stará na to aby som robila vlastné rozhodnutia.. keď som im o ňom prvýkrat povedala mala som pocit akoby ma ignorovali ..akoby pre nich neexistoval.. mám pocit, že nechú prijať fakt, že chcem viesť svoj život, že som už dospelá .. že chcem zodpovedať sama za seba .. niesom decko ktoré potrebuje vodiť za ručičku, ani fagan ktorý potrebuje usmerniť .. a celkovo v mojom veku snažiť sa o výchovu je už smiešne.. veľa kamarátiek má s matkou skvelý vzťah môžu si povedať všetko .. fakt VŠETKO.. a ja? Ja mám pocit, že moja matka ani nevie aká vlastne som .. nikdy sa úprimne nerozprávame, žiaden pokec medzi matkou a dcerou.. pre mňa dôležité veci jej pridu nepodstatné.. máš priateľa?! Však sa raz rozídete chlapov ešte bude.. to som od nej počula viackrát a však možno má pravdu, ale nikdy nejdeš do vzťahu s touto myšlienkou.. nieje to ani môj prvý priateľ je len prvý o ktorom doma vedia.. raz som sa vrátila domov okolo 3tej ráno a matka mi vletela do izby a začala mi vyčítať či som normálna, že ako sa správam ? Že bohvie čo po večeroch "s kamarátkami" robím.. že som pobehlica .. neviem prečo má o mne takúto mienku.. neviem ako jej niečo také len mohlo napadnúť ..ona nevie koho vychovala? Sú 14 rocné dievčatá ktoré sa s prepáčením je*ú s hocikým a ja si idem zatancovať s kamoškami do klubu alebo idem na narodeninovú oslavú na chatu.. a hneď je zo mňa ku*va čo roztiahne nohy pred všetkym čo sa pohne pretože som určite opitá jak delo a aj tak si to potom nebudem pamätať.. a to pritom mám priateľa a neviem si ani predstaviť, že by som jemu niečo také spravila.. ani nie tak jemu ako sebe .. mám voči sebe úctu aby som sa nehadzovala len tak..ale to som trošku odbočila .. ide o to, že chcem sa s nimi rozprávať o všetkom chcem sa im zdôveriť so svojimi problémami, ale viem, že oni pre mňa nemajú pochopenie.. ich správanie ku mne mi znechucuje pobyt doma .. na internáte sa cítim lepšie, u priateľa sa cítim lepšie, všade je mi lepšie ako doma .. odcudzujeme sa pomaličky viac a viac a ja nechcem aby to pokračovalo takto ďalej.. chápem, že oni žili v inej dobe a že im príde neprípustné aby som s priateľom spala v jednej posteli .. veľa ďalších vecí nechápu alebo nechcú pochopiť .. lenže to čo si oni neuvedomujú je to, že to stále len zhoršujú.. vzťahy sú o tolerancii, kompromisoch a dôvere to platí pre vťahy medzi deťmi a rodičmi a takisto medzi partnermi.
Ak si to dočital/a až do konca tak sa ti čudujem a úprimne aj ďakujem. Trošku som sa rozpísala a už si ani niesom istá či to má nejakú pointu. Proste chcem radu ako zlepšiť vzťah s rodičmi a váš názor na tento problém.
