Ahojte,
prvýkrát vo svojom živote sa uchyľujem k vyhľadaniu pomoci takýmto spôsobom.
Práve zažívam rozpad vzťahu, o ktorom som si (opäť raz) naivne myslela, že by mohol mať nejakú budúcnosť. Nechcem sa však vzdávať, aj keď mám silné sklony k ľutovaniu a opúšťaniu sa. Som si vedomá svojich chýb a chcem na nich pracovať. Teoreticky mnohé veci ovládam a viem, že sa nedokážem zbaviť určitých nesprávnych vzorcov, ktoré mi bránia v tom byť šťastná a vďačná. Neviem to však akosi aplikovať do praxe. Som totiž už nesmierne vyčerpaná a sklamaná. Z večného skúšania, tej večnej viery, že tentokrát to bude iné. Zakaždým sa ale akosi nakoniec ocitnem v tom istom bode. V slepej uličke. Keď som opäť niekomu dovolila vstúpiť do svojho srdca a ten niekto sa pri prekonávaní prekážok rozhodol, že je lepšie pred problémami zatvárať oči a radšej ma odstrihnúť, než sa to snažiť vyriešiť. Chcela som len, aby napriek nepriaznivým okolnostiam dotyčný ukázal, že mu za to stojím. Ale nestojím. Je to dôkaz jeho nevyspelosti alebo dôkaz toho, že som si len príliš naivne zidealizovala to, čo bolo medzi nami? A je na tom niečo zlé? Veriť, že láska dvoch ľudí má byť dosť silná na to, aby prekonala nepriaznivé okolnosti a neprajnosť iných ľudí? Asi si myslíte, že hovorím moc všeobecne, ale moja introvertná povaha nedovoľuje, aby som to tu všetko rozpísala. Ani tu nechcem vyplakávať. Viem, že za nejaký čas to bude lepšie. Ale skrátka, cítim sa momentálne osamelo. Nemám sa komu zdôveriť. Ľudia, ktorých mám okolo, hoci sa ma snažia podporiť, nemajú moc pochopenia, prečo sa tak trápim. Veď sa mám zdanlivo fajn, vo všetkom sa mi darí. Teda, okrem vzťahov. To, že mám 28 rokov a stroskotal ďalší vzťah, do ktorého som vkladala nádeje, vraj nič neznamená. Nie som jediná. Viem, že nie. To ale neznamená, že sa s tým uspokojím.
Len mi tak napadlo, či by tu nebol niekto, kto by chcel pomeniť nejaké skúsenosti a postrehy, možno získať nového kamaráta, niekto, kto by možno kúsok chápal, čím si prechádzam, prípadne len tak pokecal o živote. Môžeme sa navzájom povzbudiť a skúsiť veriť tomu, že aj na nás tam niekde to šťastie ešte len čaká.....Keď tak, uprednostnila by som súkromnú komunikáciu (môj e-mail: mustakoivu@seznam.cz)
vraj všetko prebolí, ale...
mustakoivu
ahjajjaj
skutočná láska by s Tebou ostala aj keď práve prežívaš horšie obdobie života. To je teória. Tiež to vyzerá tak, že to biblické v dobrom i v zlom je realita na 50%. V tom dobrom áno. Príkladom sú rodiny s postihnutým dieťaťom. Matka sa upne na dieťa, muž sa cíti odložený na vedľajšiu koľaj, a opúšťa ich. Alebo keď má dieťa rakovinu. Matke umiera dieťa v náručí, muž sa pritom emocionálne odreagúva medzi nohami milenky.
To je drsná realita.
Napriek tomu posolstvom Boha je začínať s dôverou srdca a s tým, že ten druhý bude pri mne stáť. Keď ten druhý nebude stáť pri mne v núdzi, som silný človek a s Božou pomocou si poradím aj sama, a keď pri mne stáť bude, je to nenárokovateľné a hodné slovka ďakujem, adresované tak partnerovi, ako aj Bohu.
