Prísny rodičia

Príspevok v téme: Prísny rodičia
mia232

Ahoj, za necelý mesiac mám 15, od septembra idem na SŠ a stále nemôžem skoro vôbec chodiť von. Bývam s rodičmi v celkom malej dedine, kde sa pozná každý s každým takže myslím, že by sa nemuseli báť, že budem robiť niečo nevhodné keďže by ma hneď niekto nabonzoval. Nikdy som nebola problémové decko nepijem, nefajčím, učím sa dobre. Keď chcem ísť vonku tak väčšinou počujem odpoveď, že zas to co chces byť stále vonku pritom som bola naposledy pred 3-mi týždňami... Ak ma mamina po dlhšom presviedcani pusti tak max. na 3 hodiny a je jedno o koľkej idem. Cez tieto prázdniny by som chcela byť aj s kamarátkami zo školy, ktoré bývajú vo vedľajšej dedine, kde mám aj školy. Doteraz museli stále chodiť oni kvôli mne do mojej dediny. Chcela by som ísť aj ku nim alebo do mesta, na zmrzlinu alebo do kina a tak, ale hlavne by som bola rada keby môžem aspoň v našej dedine byť vonku aj viackrát do týždňa, nie raz za 2 týždne (cez leto, kedy som stále doma!). Nechcem im klamať o tom, kde som, ale zároveň mi nedávajú veľmi na výber. Cez školu som chodila občas po tajomky zo školy do mesta alebo vonku na dedinu s kamarátkami, ich rodičia o tom samozrejme vedeli a normálne ich pustili tak na hodinu a pol len ja som bola vždy potajomky a bála sa či niekoho nestretnem. Už ma to nebavi a nechápem ako im normálne vysvetliť, že je v mojom veku úplne normálne ísť občas von a tak. Vždy ma hrozne mrzí, keď majú kamarátky nejaké super zážitky a ja som tam nemohla byť aj keď som bola doma a nemala som čo robiť bez akéhokoľvek normálneho dôvodu. Idem na strednú sama a bojím sa, že nebudem mať kamarátky práve kvôli tomu, že sa s nimi nebudem môcť stretávať alebo že budem musieť odkopnúť staré kamarátky, pretože ak budem môcť ísť aj s tými zo školy von už nebudem môcť s tými starými. Ďalšie vec, čo má trápi je to, že naši sú silno veriaci a nútia mi svoju vieru. Musím chodiť tak min. 2/3-krat do týždňa do kostola a to fakt nie len v nedeľu a sviatok. Ja som dá sa povedať, že úplne neveriaca a nie je to len kvôli tomu, že som do toho bola odmalička nútená. Proste minimálne sa mi nepáči cirkev niektoré pravidlá a kázne nášho farára, ale zároveň neverím ani v Boha. Verím skrátka v to, že každý si svojím spôsobom vytvárame svoju realitu. A ak aj Boh existuje tak proste nemôže odo mňa chcieť, aby som chodila do kostola a na spovede aj keď neverím a neurobí to zo mňa lepšieho človeka. Navyše napríklad v nedeľu by som chcela ísť do kostola s kamaratkami, ktoré sú veriace, ale ani to nemôžem sk
musím ísť pekne s rodičmi. Neviem vlastne ani akú odpoveď od vás chcem, ale zaujímalo by ma či mi neviete nejakú poradiť alebo aspoň či je tu niekto kto to mal alebo má rovnako.
PS: ďakujem ak ste to dočítali až sem :)

mia232

Ale inak čo sa týka chalanov a tak ja som typ dievčaťa ktorému to je teraz naozaj jedno proste mi všetci prídu ako decká v mojom veku takže netúžim po žiadnom frajerov ani nič také... Ale inak myslím, že sa dokážem z chalanmi baviť narozdiel od niektorých mojich kamarátok úplne v pohode ( bez toho aby som sa do nich buchla :D) a beriem ich max. ako kamarátov

mia232

No mamine to je dá sa povedať jedno pokiaľ nie je doma ale je v robote, lebo pár krát, keď som vedela že ju môžem stretnúť som jej povedala, že idem po škole von s ja kamaratkami a nevadilo jej to, ale keď chcem ísť vtedy keď je doma to má nepustí. Ale akoze to vedela tak Max raz za mesiac na hodinu. U nej ide podľa mňa možno aj k to, že chce so mnou tráviť viac času. Ale čo sa týka otca tam je to väčší problém keďže on pracuje z domu čiže je celé prázdniny doma a naozaj ma nikde nechce pustiť teraz. Keď chcem ísť vonku vždy mi povie, že môžem doma napríklad umyť sieťky na okne, ktoré sme nikdy predtým neumyvali a keď mu poviem, že dobre ale keď to dorobim nemôžem ísť tak ani tak...

Doteraz som si myslela, že je to práve kvôli tomu, že sa boja, že začnem piť a tak lenže som dá sa povedať fakt v "najslušnejšej" partii v dedine a keby som chcela mohla som napríklad viac krát piť zo spolužiakmi v skole, čo som vždy odmietla :D

Napríklad včera som chcela ísť von mala som upratané aj všetko mama by ma možno aj pustila ale vždy mi povie spýtaj sa otca a ten že isto nie, že čo sa chcem flákat a tak pritom by som bola ulicu od domu... a keď mu vysvetlím že má tu každý pozná z kostola a hneď by vedel keby niečo urobím tak mi na otazku, že prečo nemôžem ísť povie preto lebo som povedal.... Proste pri ňom mám pocit, že si niečo potrebuje dokazovať tým že mi všetko bezdôvodne zakazuje

1994ka

Ahoj, mam kamaratku, ktora ma 16 a ma podobny problem, nechcu ju pustat von. Myslim si, ze tvoji rodicia sa boja od toho, ze sa to s tebou vonku zvrtne - v tvojom veku baby zacinaju chodit na diskoteku, objavovat nove veci, flirtovat s chalanmi... A hormonom sa tazko brani. Myslim, ze tam je kamen urazu u tvojich rodicov :) ale skus sa ich konkretne spytat, tam dostanes najpresnejsiu odpoved preco ta moc nepustaju.

mamibs

ak nemas starsieho surodenca, tak si to budes musiet vsetko vydobit sama. v com je problem, su na teba tak velmi upnuti (casto spolu travite cas) alebo ta potrebuju neustale mat pod kontrolou (istota bezpecia)? mozno ked budes poznat ich odpoved (idealne od kazdeho zvlast - potom sa rozhodnes cez ktoreho rodica to skusis), tak sa ti bude lahsie hladat riesenie ako ich zmakcit. neviem co vsetko si na nich uz skusala, ale vacsinou to zacina prosikanim, potom diskusiou a logickymi faktami a ked ani to nezabera tak dieta zacne porusovat prikazy s tym, ze ozelie nejake tie nasledky. ale toho by si mali byt aj oni vedomi...