Ahoj, za necelý mesiac mám 15, od septembra idem na SŠ a stále nemôžem skoro vôbec chodiť von. Bývam s rodičmi v celkom malej dedine, kde sa pozná každý s každým takže myslím, že by sa nemuseli báť, že budem robiť niečo nevhodné keďže by ma hneď niekto nabonzoval. Nikdy som nebola problémové decko nepijem, nefajčím, učím sa dobre. Keď chcem ísť vonku tak väčšinou počujem odpoveď, že zas to co chces byť stále vonku pritom som bola naposledy pred 3-mi týždňami... Ak ma mamina po dlhšom presviedcani pusti tak max. na 3 hodiny a je jedno o koľkej idem. Cez tieto prázdniny by som chcela byť aj s kamarátkami zo školy, ktoré bývajú vo vedľajšej dedine, kde mám aj školy. Doteraz museli stále chodiť oni kvôli mne do mojej dediny. Chcela by som ísť aj ku nim alebo do mesta, na zmrzlinu alebo do kina a tak, ale hlavne by som bola rada keby môžem aspoň v našej dedine byť vonku aj viackrát do týždňa, nie raz za 2 týždne (cez leto, kedy som stále doma!). Nechcem im klamať o tom, kde som, ale zároveň mi nedávajú veľmi na výber. Cez školu som chodila občas po tajomky zo školy do mesta alebo vonku na dedinu s kamarátkami, ich rodičia o tom samozrejme vedeli a normálne ich pustili tak na hodinu a pol len ja som bola vždy potajomky a bála sa či niekoho nestretnem. Už ma to nebavi a nechápem ako im normálne vysvetliť, že je v mojom veku úplne normálne ísť občas von a tak. Vždy ma hrozne mrzí, keď majú kamarátky nejaké super zážitky a ja som tam nemohla byť aj keď som bola doma a nemala som čo robiť bez akéhokoľvek normálneho dôvodu. Idem na strednú sama a bojím sa, že nebudem mať kamarátky práve kvôli tomu, že sa s nimi nebudem môcť stretávať alebo že budem musieť odkopnúť staré kamarátky, pretože ak budem môcť ísť aj s tými zo školy von už nebudem môcť s tými starými. Ďalšie vec, čo má trápi je to, že naši sú silno veriaci a nútia mi svoju vieru. Musím chodiť tak min. 2/3-krat do týždňa do kostola a to fakt nie len v nedeľu a sviatok. Ja som dá sa povedať, že úplne neveriaca a nie je to len kvôli tomu, že som do toho bola odmalička nútená. Proste minimálne sa mi nepáči cirkev niektoré pravidlá a kázne nášho farára, ale zároveň neverím ani v Boha. Verím skrátka v to, že každý si svojím spôsobom vytvárame svoju realitu. A ak aj Boh existuje tak proste nemôže odo mňa chcieť, aby som chodila do kostola a na spovede aj keď neverím a neurobí to zo mňa lepšieho človeka. Navyše napríklad v nedeľu by som chcela ísť do kostola s kamaratkami, ktoré sú veriace, ale ani to nemôžem sk
musím ísť pekne s rodičmi. Neviem vlastne ani akú odpoveď od vás chcem, ale zaujímalo by ma či mi neviete nejakú poradiť alebo aspoň či je tu niekto kto to mal alebo má rovnako.
PS: ďakujem ak ste to dočítali až sem :)
Prísny rodičia
Rodičia sú zo zákona povinní zaobstarať ťa, kým študuješ (áno, aj na vysokej škole, áno, aj v dospelosti, aj po 25...) takže nebála by som sa toho, že stratím pôdu pod nohami a financie, nemáš ako.
Ale proste by som sa asi fakt postavila a šla na internát. Dá sa ísť aj do druháku na sš (zmeníš školu za dačo ďalej a pôjdeš). Poznám ľudí čo tak šli, alebo menili školy. Jedno dievča od nás z Košíc šlo takto kdesi do Žiliny a tak. Musí sa dať odísť. Dôvod si vymyslíš keď tak... alebo povieš pravdu, keď budeš riešiť tú novú školu, že si vzorná žiačka, ale nevládzeš byť doma kvôli rodine a napr. si domyslíš, že sa vôbec nevládzeš učiť v prostredí, kde sa nemôžeš slobodne hýbať alebo dačo. Čokoľvek. Ale prevzala by som iniciatívu za svoj život čo najskôr, lebo z tohoto môžeš mať v dospelosti psychické problémy dlhodobé akurát :/
Fakt takto sa nemá čo správať žiaden rodič. Chápem, že sa o teba boja, ale NAPRIEK TOMU by sa nemalo dieťa cítiť osamote a ako v klietke. To nie je riešenie, dospelí ľudia by tento "strach" mali vedieť v sebe poriešiť, nie je to tvoja zodpovednosť. Chápem, ak by ťa nepúšťali na párty, čo je do 11 v noci, ale ísť von za vidna s ľuďmi, čo poznáš, kým im odpovedáš na mobil atď. to je proste v teenagerstve normálne.
Čo sa týka viery, máš právo na slobodu vierovyznania, nikto ti ju nemá nanútiť. Ak to nie je tvoje osobné presvedčenie, chodením do kostola a skutkami sa "nezachrániš" tak či tak. Tak, ako ty svojim rodičom alebo komukoľvek inému nebudeš vnucovať, aby svoju vieru nepraktizoval, tak ty nemáš čo praktizovať vieru cudzieho človeka. To, že to niekto nechápe, je mi to ľúto, snažila by som sa proste odísť od toho, lebo takí silno veriaci sa nezmenia a nepochopia to.. alebo proste povedala, že si ateistka a že nechceš chodiť, nech si už myslia čo chcú.
Ber v úvahu, že to vaše vzťahy môže poznačiť. Ale takto toxicky žiť nemôžeš podľa mňa :/ Povedala by som to možno jemne, nevyrevala sa atď. ale tvoji rodičia ti berú viac slobody, než na čo majú normálne právo a nemôžeš žiť v toxicite a trápiť sa roky.
nie si dospela, zijes u nich, ak sa o tom odmietaju rozpravat a povolit trochu tak s tym proste nic moc teraz nespravis
Strednú mám v najbližšom meste tam nemôžem ísť na internát. Na VŠ som plánovala ísť na internát, ale teraz neviem či mi to za to stojí, pretože si myslím, že aj tak budem stále počúvať, že kým ťa financujeme aspoň čiastočne budeš robiť to, čo my uznáme za vhodné....
Inak nikdy som si nemohla dovoliť zvýšiť hlas ja takže to stále vysvetľujem vždy bez hádok a zbytočného kricania aj keď stále viac-menej neúspešne...
...boja sa o teba treba to pochopit ale zase oni si musia casom uvedomit, ze ti musia dat trosku volnosti...skus sa s nimi o tom porozpravat bez hadok, bez kricania, rozumne, vysvetlit im, ze ptorebujes trosku popustit uzdu, ze uz mas na to vek....
To neni možne, to akoby som o sebe čítala v tvojom veku. Ešte aj uvažovanie máš podobné v tom, že som mala skôr pocit, že realitu si vytvárame sami.
Chápem, že rodičia majú o teba strach, no neviem pochopiť rodičov, ktorý si zarputo myslia, že jediným správnym a duševne zdravým postojom k výchove je, keď celý život ich dieťaťa je iba o škole, učení a náboženských stretnutiach. To je dobré tak na samovraždu s prepáčením. Ak som počas strednej aj išla po večeroch von, hneď výčitky. Jasné, že to viedlo k tomu, že som robila určité veci potajomky a potom som sa cítila hrozne a závidela tým čo mohli žiť trocha voľnejšie a veselšie. Pritom to nie sú zlí rodičia po iných stránkach, len jednoducho ešte aj na maturitnom plese sa tvárili ako sedem mŕtvol vo formalíne.
Teraz mám 35 a poviem ti, že to nebolo ľahké kým rodičia začali rešpektovať a v podstate na to treba určitý suverénny a neoblomný postoj v tom, že ty máš právo na vlastné vnímanie sveta a viery. To sa však dalo až neskôr, pretože rodičia ma držali viac menej pod krkom tak do 18 z dôvodu, že ma živia a že vlastne ja neviem čo je dobré a potom neskôr, keď už som si konečne trocha vydýchla a odišla sama pracovať a bývať, tak zas vzbudzovanie nekonečných pocitov viny vo mne, ako som si mohla dovoliť odísť z viery.
Teraz sa rešpektujeme, ba veľmi dobre spolu vychádzame. Vidia, že som spokojný vyrovnaný človek, ktorého by naspäť do nejakých fanatických nezmyslov nikto nevtiahol, tak čo im aj ostáva.
Držím ti palce!
Ak máš fakt takéto vezenie doma, tak choď na strednú školu na internát a hneď budeš môcť chodiť von a budeš ma musieť o seba aj postarať. Nič iné ti na toto neviem napísať.
Mia môžem ti poradiť len to čo ti radí Miki. Bež na vysokú na internát. Ako na ňu maš, tak je to najlepšie čo môžeš v mladom veku v živote urobiť. Nauči ťa to samostatnosti, ale zaroven ziskas novych priatelov, pospoznavas neskutočne mnozstvo ludi a tvoj zivot naberie uplne ine grady. nemusi to byt len škola, škola, škola - môžeš chodit casto von, zabavať sa, dost možne stretnuť lasku...
Tak to neviem no, záleží od miesta bydliska. Všade ceny za bývanie už dostupné nie sú pre mladých. Skús radšej VŠ v dennej forme, čo by ťa bavila, v ktorej by si mohla byť na internáte a popritom si zarábať... Hlavne užívať si študentský život.
No vysvetliť sa im to snažím a neúspešne...
Zaujímalo by ma, že aká je šanca sa osamostatnit v 18. za predpokladu, že som 3-4 na gympli a plánujem si aspoň externe urobiť VŠ, ale som ochotná normálne pracovať
noo uuf toto su pre mna jedni z najhoršich rodičov, niektori takýto KRESTANIA by boli schopní vyhodit aj svoje dieta na ulicu koli tomu že neveria v pana džisusa. ani neviem čo ti poradit jedine že to strpiet do 18 a potom odletieeet od nich
ja som mal naštastie slobodu od rodičov od 16 čiže taketo problemy ani nepoznam, možno im skus povedat presne to čo si napisala semok na toto forum, MOZNO to pochopia a ked nie tak asi to budeš musiet vydržat. gl !
