Chuť všetko vzdať

Príspevok v téme: Chuť všetko vzdať
DeMes

Ahojte, ani neviem kde začať. Obdobie korona vírusu bolo pracovne náročné ale celkovo už od minulého roka mája sa to so mnou tiahne. Nič sa mi nedarí, mám pocit že som v jednom začarovanom kruhu. Mám depresie, nadmerne jem, nespím, som psychicky vyhorená a už naozaj nevidím východisko. Niekedy si myslím, že by to najlepšie bolo skončiť. Moje problémy začali po tom, čo som urobila štátnice. Do vtedy mal môj život jasnú štruktúru: škola, učenie, práca, relax. V máji minulého roka som ale nastúpila do zamestnania ako psychológ. Problém však nastal po dvoch mesiacoch v práci kedy som zistila, že i napriek tomu že som ako tak adaptovaná, nemajú tam pre mňa robotu. V zariadení bolo síce 24 detí ale zo všetkými pracovala jedna psychologička a ja som si do roboty chodila na osem hodín bezcielne. Čítala som, vzdelávala som sa ale necítila som naplnenie pretože som nepracovala. Keď som zavadzala v jednej kancelárií lebo mali klienta musela som ísť do druhej. Väčšinu času som však musela tráviť v kuchyni lebo som nemala kde byť. Samozrejme som kontaktovala vedúcu, že by som chcela pracovať. Jej odpoveď: "Som rada, vážim si to že ste snaživá ale momentálne Vám nemám čo dať." Toto som počúvala až do obdobia tohto roku keď prišla korona. Vtedy nás riaditeľka pridelila každého na jednu skupinu, kde sme mali za úlohu učiť sa s deťmi a zároveň poskytovať to, čo je naša kompetencia čiže psychológ psychologické poradenstvo, špec. pedagóg vzdelávanie a pod. Keďže som s deťmi bola v kontakte minimálne osem hodín (robila som aj bezplatné nadčasy) každý deň, prirodzene sa mi začali zdôverovať a vyhľadávať ma. (tento príbeh som už na stránku zravie sk písala). Kolegyňa ktorá pred tým s deťmi pracovala bola dva mesiace na dovolenke a potom sa ešte hodila na PN a po PN sa hodila do dobrovoľnej karantény (nemusela v nej byť má sama byt ale išla domov lebo si chcela odýchnuť) a teda det s ňou neboli v kontakte. Po korone sa niekoľko detí vyjadrilo, že by chceli začať ak to bude možné navštevovať mňa. Jednalo sa o tri deti. Povedala som to kolegyni, tá ani počuť, že jej chcem zobrať robotu a neviem čo všetok. Prizvala som i supervíziu a tá jej tiež povedala, že by bolo na mieste si deti rozdeliť, keďže teraz je možnosť že s nimi môžem niektorými pracovať i ja keď mám s nimi vzťah. Ale nič sa nezmenilo. Kolegyňa namiesto toho, aby so mnou situáciu riešila si zobrala opäť dovolenku a prišla do práce a robila sa, že sa nič nestalo. Deti si brávala ďalej a nediskutovala so mnou. (Vedenie sa riešeniu vyhýba). Povedala mi, že ona sa rozhodla a vníma, že najlepšie ak deti budú chodiť tak ako vždy chodili a teda na teraz to pozitívne nevidí. Takže ja opäť sedím v kuchyni. Deti si ma vždy keď tam nik nie je počkajú a vyhľadávajú ma aj naďalej zo svojimi trápeniami. Len to musíme robiť takto "potajomky." Som z toho vyčerpaná :( Kolegyňa navyše ako som sa dozvedela urobila zo mňa mrchu pred všetkými žienkami tu. Ohovára ma pred nimi, robí s nimi plánky ako mi čo najviac uškodiť, že kvoli mne musí brať lexaurin a navštevovať psychiatričku a podobne. Ja som pri tom nič nechcela, len naozaj som vnímala že tri deti z 24 počas 3 mesiacov ako som k nim chodila si celkom zvykli a mala som pocit že sa posúvajú a tá spolupráca by bola prospešná (videli to i vychovávatelia). Ako sa aj sama supervízorka vyjadrila, nie je predsa prirodzené aby všetkým deťom jedna psychologička ako osoba vyhovovala. Aj ľuďom niekto sedí viac niekto menej. Predsa aj psychológa si vyberáme. Trápim sa, chodím do roboty z nechuťou čo zas prinesie ďalší deň :( Sedím v kuchyni a odpočítavam hodiny, kedy budem môcť ísť. A toto nie je môj jediný problém. I doma je to riadne náročné. Každý deň nakúpiť, uvariť, spratať, prichystať na ďalší deň, a je 23:00 keď idem spať. Väčšinou si smútok ešte uspokojím jedlom a do pol noci tlačím a revem. A ráno opäť práca. :( Hrozne som pribrala a vyzerám nechutne. Už sa na seba ani nemôžem pozrieť do zrkadla. Z práce väčšinou chodím o tej 16:00. Stane sa že neskôr stane sa že skôr. Musím chodiť do roboty na ôsmu ráno. (Avšak cestujem od siestej) Nevidím už riešenie. Niekedy mám pocit ako by ma niekto zaklial. Že by bolo všetko najlepšie skončiť. Rodina i okolie to berú na ľahkú váhu "Si predsa psychológ to musíš poriešiť". Ako by som nebola ani človek :ˇ(

1994ka

Vy musite s touto vašou konverzaciou dosrať všetky diskusie sveta? Ešte aj tie, v ktorých ani nie je reč o vzťahoch?

IDC-BAN

Chúďatká ženy, vy máte prečo mať depresiu. Jediné, o čo sa staráte, je to, ako si naraziť bohatého chlapa a potom ho vyciciavať. Ak máš aspoň priemerný vzhľad, tak si nájdeš veľmi rýchlo majetnejšieho chlapa a máš po probléme. Takto to totiž robí celé ženské pokolenie.

simdama

-to nie je riesenie, hlavne si musis uvedomit kolkym ludom by to ublizilo. treba zacat riesit problemy jeden po druhom, postupne to vsetko pojde-

1994ka

Ahoj.
Nič končiť nemusíš. Viem, že to momentálne vidíš akoby to bol začarovaný kruh, ale východisko z tohto celého je v podstate jednoduché. Len treba začať.
Prvá vec, ktorú by som na tvojom mieste podnikol je zmena práce - možno si nenájdeš hneď miesto ako psychologička, ale zatiaľ kľudne rob niečo iné. Niečo, čo ťa nebude deptať a popritom si môžeš pomaly hľadať prácu vo svojom odbore.
Druhá vec je šport. Neuveriteľne pridáva na psychike. Budeš sa cítiť miliónkrát lepšie, zlepší sa ti postava, budeš zdravšia, krajšia, smelšia...aj tak každý deň varíš, tak var zdravšie jedlá, ktoré ti ešte pomôžu na ceste k spokojnosti so sebou.
Šťastie je naša voľba. Tak si ho vyber aj ty. Želám veľa úspechov.