Chuť všetko vzdať

Príspevok v téme: Chuť všetko vzdať
DeMes

Ahojte, ani neviem kde začať. Obdobie korona vírusu bolo pracovne náročné ale celkovo už od minulého roka mája sa to so mnou tiahne. Nič sa mi nedarí, mám pocit že som v jednom začarovanom kruhu. Mám depresie, nadmerne jem, nespím, som psychicky vyhorená a už naozaj nevidím východisko. Niekedy si myslím, že by to najlepšie bolo skončiť. Moje problémy začali po tom, čo som urobila štátnice. Do vtedy mal môj život jasnú štruktúru: škola, učenie, práca, relax. V máji minulého roka som ale nastúpila do zamestnania ako psychológ. Problém však nastal po dvoch mesiacoch v práci kedy som zistila, že i napriek tomu že som ako tak adaptovaná, nemajú tam pre mňa robotu. V zariadení bolo síce 24 detí ale zo všetkými pracovala jedna psychologička a ja som si do roboty chodila na osem hodín bezcielne. Čítala som, vzdelávala som sa ale necítila som naplnenie pretože som nepracovala. Keď som zavadzala v jednej kancelárií lebo mali klienta musela som ísť do druhej. Väčšinu času som však musela tráviť v kuchyni lebo som nemala kde byť. Samozrejme som kontaktovala vedúcu, že by som chcela pracovať. Jej odpoveď: "Som rada, vážim si to že ste snaživá ale momentálne Vám nemám čo dať." Toto som počúvala až do obdobia tohto roku keď prišla korona. Vtedy nás riaditeľka pridelila každého na jednu skupinu, kde sme mali za úlohu učiť sa s deťmi a zároveň poskytovať to, čo je naša kompetencia čiže psychológ psychologické poradenstvo, špec. pedagóg vzdelávanie a pod. Keďže som s deťmi bola v kontakte minimálne osem hodín (robila som aj bezplatné nadčasy) každý deň, prirodzene sa mi začali zdôverovať a vyhľadávať ma. (tento príbeh som už na stránku zravie sk písala). Kolegyňa ktorá pred tým s deťmi pracovala bola dva mesiace na dovolenke a potom sa ešte hodila na PN a po PN sa hodila do dobrovoľnej karantény (nemusela v nej byť má sama byt ale išla domov lebo si chcela odýchnuť) a teda det s ňou neboli v kontakte. Po korone sa niekoľko detí vyjadrilo, že by chceli začať ak to bude možné navštevovať mňa. Jednalo sa o tri deti. Povedala som to kolegyni, tá ani počuť, že jej chcem zobrať robotu a neviem čo všetok. Prizvala som i supervíziu a tá jej tiež povedala, že by bolo na mieste si deti rozdeliť, keďže teraz je možnosť že s nimi môžem niektorými pracovať i ja keď mám s nimi vzťah. Ale nič sa nezmenilo. Kolegyňa namiesto toho, aby so mnou situáciu riešila si zobrala opäť dovolenku a prišla do práce a robila sa, že sa nič nestalo. Deti si brávala ďalej a nediskutovala so mnou. (Vedenie sa riešeniu vyhýba). Povedala mi, že ona sa rozhodla a vníma, že najlepšie ak deti budú chodiť tak ako vždy chodili a teda na teraz to pozitívne nevidí. Takže ja opäť sedím v kuchyni. Deti si ma vždy keď tam nik nie je počkajú a vyhľadávajú ma aj naďalej zo svojimi trápeniami. Len to musíme robiť takto "potajomky." Som z toho vyčerpaná :( Kolegyňa navyše ako som sa dozvedela urobila zo mňa mrchu pred všetkými žienkami tu. Ohovára ma pred nimi, robí s nimi plánky ako mi čo najviac uškodiť, že kvoli mne musí brať lexaurin a navštevovať psychiatričku a podobne. Ja som pri tom nič nechcela, len naozaj som vnímala že tri deti z 24 počas 3 mesiacov ako som k nim chodila si celkom zvykli a mala som pocit že sa posúvajú a tá spolupráca by bola prospešná (videli to i vychovávatelia). Ako sa aj sama supervízorka vyjadrila, nie je predsa prirodzené aby všetkým deťom jedna psychologička ako osoba vyhovovala. Aj ľuďom niekto sedí viac niekto menej. Predsa aj psychológa si vyberáme. Trápim sa, chodím do roboty z nechuťou čo zas prinesie ďalší deň :( Sedím v kuchyni a odpočítavam hodiny, kedy budem môcť ísť. A toto nie je môj jediný problém. I doma je to riadne náročné. Každý deň nakúpiť, uvariť, spratať, prichystať na ďalší deň, a je 23:00 keď idem spať. Väčšinou si smútok ešte uspokojím jedlom a do pol noci tlačím a revem. A ráno opäť práca. :( Hrozne som pribrala a vyzerám nechutne. Už sa na seba ani nemôžem pozrieť do zrkadla. Z práce väčšinou chodím o tej 16:00. Stane sa že neskôr stane sa že skôr. Musím chodiť do roboty na ôsmu ráno. (Avšak cestujem od siestej) Nevidím už riešenie. Niekedy mám pocit ako by ma niekto zaklial. Že by bolo všetko najlepšie skončiť. Rodina i okolie to berú na ľahkú váhu "Si predsa psychológ to musíš poriešiť". Ako by som nebola ani človek :ˇ(

Omen

DeMes,
nie si prvá ani posledná, ktorá má "chuť všetko vzdať", to ale neznamená, že sa aj vzdáš! Ak by si to spravila, potvrdila by si len slová svojej premúdrelej kolegyne, a to ty nechceš a ja ti to neželám!!! Potrebuješ si vyčistiť hlavu, usporiadať myšlienky, oddýchnuť a vyhľadať schopného psychoterapeuta, prípadne aj psychiatra. Sama dobre vieš, že toto nie je tvoj jediný problém a ty sama to nezvládneš. Si absolventkou psychológie, ale psychologička ešte nie si. Chce to ešte nejaké roky praxe a získanie reálnych životných skúsenosti. Momentálne ti neodporúčam dávať výpoveď, ani meniť zamestnanie. Ak budeš na tom psychicky lepšie, potom pouvažuj, čo so zamestnaním. Či sa necháš kolegyňou deptať, postavíš sa jej, zmeníš zamestnávateľa, zvýšiš si kvalifikáciu, otvoríš súkromnú prax a či ostaneš vo svojej profesii alebo si nájdeš zamestnanie v inom odbore. Teraz sa nad tebou zatiahla obloha a objavili sa čierne mraky, ale to nepotrvá večne. Za tými mrakmi sa ukrýva slnce, čakajúc na vhodnú príležitosť zasvietiť na tvoju cestu. Na tú správnu cestu, cestu, ktorou sa máš vydať, ktorou sa vydáš. Zvládneš to a zvládneš aj ďalšie ťažšie obdobia. Veľa šťastia! : )

Stellan

Podľa tvojich predošlých príspevkov nemáš vyriešenú samu seba a chceš pomáhať druhým. Tak to majú asi všetci terapeuti lebo nikto nie je dokonalí. Musíš si zvážiť či máš psychickú stabilitu na takúto prácu. V zdravotníctve u nás robí veľa psychológov podobných ako tvoja kolegyňa, že tam nemajú čo hľadať, lebo si riešia hlavne vlastné ego. Buď na tú prácu máš alebo sa zaradíš ku ostatným nekompetentným psychológom. Osobne ti, ale verím, že by si to robila so srdcom a lepšie ako kolegyňa. Ale keď si v organizácii kde ťa nikto nepočúva je to naprd. Neviem čo by som robil. Bojovať alebo vypadnúť. Mnohí vyštudovaní psychológovia idú robiť mimo svoj odbor, ale to vieš.

ahjajjaj

ahoj, tiež by som odporúčala zmenu práce. Končí tento školský rok, a možno by bolo fajn zavolať na stredné školy na riaditeľstvo, resp. tam osobne ísť a opýtať sa, či nechcú mať na škole školského psychológa. My sme takú psychologičku v škole, kde som pracovala, mali a pomohla mnohým deťom aj kolegyniam, navyše ju mali všetci radi.

Sansy

Fuha. No prečítala som to so zatajeným dychom. Toto má vždy zaujimalo. Že keď je niekto psychológ ako zvláda sám seba. No naozaj to nemáš ľahké. A vieš kto ti tu viac poradí ak nie ty sama ? My sme psychológiu nevyštudovali. A vás ľudí vyštudovaných obdivujem. Nikdy som si nemyslela že psychológ môže mat psych problém. Beriem vás ako vyrovnaných emočne silných ľudí. Viem že sa mi to ľahko povie. Ale nechceš si založiť niečo vlastne ? Pre deti ? Určite tá budú zbožňoval. Pomaličky rozbehni vlastnú psychoporadnu.

marcelina78

no pekne a to si hovoris psycholog? zosypat sa koli nejakej blbej kolegyni? ako chces pomahat ludom, detom, ked sa zosypas a mas to chut vzdat koli tomuto? ved je to na smiech. sa od toho odosobni, mas za sebou nejake studium o ludskej psychoke a mala vy si taketo osobnosti davat s prehladom. ako chces riesit ludi, ktori maju ovela ovela vaznejsie problemy a zivotne situacie, ked toto nezvladas? ked neveris sama sebe, silno empaticki ludia to vycitia hned. myslim, zeby si sa mala venovat niecmu inemu, ucitelka v skolke alebo ine. asi si moc citliva a ematicka a ako psychologicku ta to moze psychicky nicit, kedze ludia maju ovela horsie problemy ako ty a zvladaju to. teoria je jedna vec, ale zivot druha, nie kazdy sa hodi na vsetko.

januska998

Demes neublizuj si a neplac koli takym ludom ako tvoja tupa kolegyna. Ver tomu ze taka zenska si to nezasluzi . Predpokladam ze je to starsia zenska ktora sa boji o miesto a preto sa boji teba ako sikovnej mladej absolventky. Ja som s tymto v praci bojovala tiez. Tiez som po skole nastupila do jednej firmy kde na mne od prveho dna sedela jedna zavistliva tucna starsia kolegyna. Fakt neustale somnou mala nejaky problem aj ked druhy boli spokojny s mojou pracou. Takej treba ukazat ze si sebavedoma a nebojis sa jej. Nikto nema pravo robit si z teba fackovacieho panaka. Mne to trvalo ale naucila som sa obranit sa . Slusne ale samozrejme dala som najavo ze to ze je starsia neznamena ze si moze dovolovat a ja si necham srat na hlavu. Inak taketo zeny co toto robia v pracach su nestastne trosky ktore nemaju dobry ani osobny zivot .Tato moja mala problemy s detmi, muza co ju podvadza a cely zivot sa jej nedarilo schudnut. Proste hotovy clovek . Velmi ti drzim palce aby sa to u teba v praci zmenilo pretoze to viem uplne pochopit . Nedaj sa taketo hlupane sa vzdaju ked vidia ze sa nedas a ze si s tebou nepomozu . Mne sa to podarilo podari sa to aj tebe.