Ahojte, pár rokov mám problém s ktorým som dokázala žiť, ale už je to pre mňa neúnosné. Dlhé roky mám strach o ktorom sa hanbím hovoriť pretože sama viem aké je to smiešne. Bojím sa že mi pride zle na verejnosti. Najskôr to začalo keď som dostala z ničoho nič panický atak v autobuse keď som mala 14 rokov. Začala som sa potiť a panikáriť, čo keď sa tu doblvem pred všetkými? :))
Odvtedy som sa bála chodiť autobusom a vyhýbala som sa tomu. Zhoršilo sa to a začala som sa báť chodiť kamkoľvek lebo čo ak mi príde nahodou zle? Tento strach nemám keď idem niekam sama, lebo viem, že keď mi príde zle, výstupim/odídem a rozdýcham to. Keď som ale s niekým, vždy mám paniku že čo urobím? Čo poviem tomu človeku? Nemôžem len tak vybehnúť z autobusu a nič nepovedať. Hlavne keď sa ani nepovraciam, len mi je zle zo strachu a úzkosti. Nikdy som sa nepovracala na verejnosti, je mi jasné že tento problém má hlbšie korene. Veľmi mi ale pomáhajú racionálne názory a myšlienky.
Boj so strachom
Pozor, tento príspevok je od používateľa, ktorý často do diskusie vkladá obchodné ponuky.
je za tym energia tvojej sestry,treba to zastavit,racionalne nazory nepomôžu...
Hhah - autobus bol príklad, tam to začalo. Ja mám ten strach v podstate všade. Na prechádzke s priateľom, v aute s kamoškou, na 10minutovej ceste do práce s kolegom....
Sa bojíš, že čo ak budeš s nejakou kamarátkou v buse a budeš musieť vystúpiť?
Tak jej povedz, že Ti v buse bývava zle. Alebo popri ceste busom, sa ozvi, že jaj zas mi je zle v tomto buse, popri reči jej to povedz. .. Lebo to nie je hanba, keď Ti je zle.
A čo Ti na tom busse vadí?
To, že je tam veľa ľudí, alebo nevieš povedať?
Príspevky od tohto používateľa boli zablokované, na základe opakovaného porušovania pravidiel diskusie.
