Mám 26 rokov a od detstva mám psychické problémy, ktoré ma doslova paralyzujú. Mám asi 5 psychiatrických diagnóz. Prešiel som si psychológmi, psychiatrami, nemocnicami a nič mi z toho výraznejšie nepomohlo. Čo ma najviac trápi je, že nemám žiadnych blízkych ľudí. Od detstva som izolovaný. Nemal som šťastie na kamarátov na základnej, strednej ani vysokej škole. Teraz mám prerušené štúdium, ani nepracujem, lebo nemôžem a som celý čas sám doma a nič nerobím. Najradšej by som celý čas len prespal alebo sa zabil. Trápi ma, že nemám s kým ísť von, s kým sa porozprávať. Problém je že nie som pre ľudí príjemná spoločnosť. Som smutný. Vynárajú sa mi stále traumy, z ktorých mi je naplač. Som napätý. Nedokážem sa uvoľniť a pohodovo konverzovať. Pre ostatných som nudný a depresívny. Mohol by som sa pretvarovať a tváriť sa, že mi nič nie je. To som robil väčšinu života, ale z toho som tak napätý, že mi je až na zvracanie, a ani ma potom to stretnutie vôbec neteší. Nemám sociálne skúsenosti, neviem ako rozvíjať vzťahy, keďže som nikdy vzťahy nemal a nemal som možnosť sa to naučiť. Aj tak si myslím, že cesta ako sa dostať z mojich ťažkých stavov je cez ľudí, tým že nebudem stále sám. Myslíte že mám šancu s niekým nadviazať vzťah? Kamarátili by ste sa s človekom, ktorý je vážne psychicky chorý? Keďže nechodím medzi ľudí, tušíte kde by som mal takých ľudí začať hľadať, ktorí by mali o mňa aspoň minimálny záujem? Inak bývam v Prešove, občas som v BA. Aj keď som v Prešove vyrastal nikoho tu nepoznám.
Ako si môže chorý človek nájsť blízkych ľudí?
Podľa mňa sa dá nájsť spôsob, len nemôže byť človek utiahnutý do seba.
Súčasná spoločnosť je nastavená tak, že má averziu až strach zo slabších a neúspešných ľudí. Takto ma viacerí ľudia opustili, a poslali ma hľadať "inde". Ale ja sa nevzdávam. Chcel by som svoju skupinku ľudí, alebo aspoň jedného človeka. Ja sa necítim, že by som bol až tak hrozný človek, o ktorého by nikto nemal mať záujem. Môj problém je, že sa z tej osamelosti chcem už rýchlo dostať, lebo je to na nevydržanie. Som z toho trochu zúfalý, a to tiež môže ľudí odradiť. Navyše, ja skôr reagujem na fyzickú blízkosť a pohladenie ako napríklad na chatovanie. Škoda, že neexistuje liek na osamelosť, ktorý by ma dokázal upokojiť. Kontakt na mňa je stellan1024@gmail.com
Kiežby tak rodina vedela a chcela pomôcť :(
Stellan je dobré vychytať dobrü skupinku a nech si rozumieš aspoň s pár ľuďmi. Potom sa lepšie hovorí.
Ahoj, z čoho žiješ, máš dôchodok... snáď, teda aký taký príjem, škoda,že rodina ti nevie pomôcť, pochopiť, ak máš nárok na stacionár, možno máš nárok aj na asistenta, asistentku, vyberáš si sám
Almarinos, v úvodom príspevku som napísal mesto kde sa nachádzam. Aj som nechal na seba kontakt.
Dnes som bol na asi jedinej psychologickej skupine, čo funguje v mojom meste. Bolo nás tam 7, z toho 3 organizátori so svojimi partnerkami. Všetci až na jednu boli odo mňa o dve generácie starší. A všetci silný až fanatický kresťania. Ja mám hrozné šťastie na kresťanov. Celkom mi to vadí. Najhoršie bolo, že som zlyhal. Nedalo sa mi zapájať do rozhovoru. Nedokázal som sa pýtať otázky, niečo zo seba dostať. Prišlo mi zle z toho, keď som pomyslel že mám niečo povedať. Pocity na plač až zúfalstvo.
S kým si taký si a taký je tvoj priemer ľudí okolo teba.
