Zvláštne stavy introverta

Dobrý večer, dlhšie som zvažovala či sem napíšem môj problém, s ktorým si už naozaj neviem dať rady a myslím že to je zo dňa na deň horšie a horšie. Nemám sa s kým veľmi o tom porozprávať, nechcem ani kaziť niekomu s tým náladu, vlastne ani nikomu neverím, komu by som sa s tým zverila (...možno okrem svojej mamy, tej ešte verím...) a možno tu niekto bude na tom podobne a rada si prečítam ďalšie príbehy, rady, ako takéto stavy zvládate.
Tak kde začať.. asi s tým, že som dosť veľký introvert. dokonca až taký, že vydržím mlčať a nerozprávať sa s nikým hoc aj celé týždne. najradšej by som bola, keby som nemusela chodiť do práce a s nikým sa nerozprávať. v práci bohužiaľ aby som nepôsobila divno musím niečo hovoriť, pri nejakých rozhovoroch s kolegovcami aj čo sa týka po pracovnej stránke. no v poslednej dobe mi to čím ďalej tým viac robí problém, no ešte sa snažím nejako. smejem sa nasilu, nebaví ma usmievať sa, počúvať ich, takisto ma nebaví rozprávať o sebe. viem, že často aj hovoria o ľuďoch ktorí sú takzvaní vysávači energie, preto nechcem aby som pôsobila aj ja tak.
ďalší problém je, že sa neviem dobre vyjadrovať. robí mi aj problém komunikácia, trasie sa mi hlas, a najhoršie na tom je, že sa mi stále chce plakať. s tým neviem, ako by som už bojovala, teda zatiaľ sa ovládam ako tak ale je to veľmi obťažujúce, zo všetkého mi príde do plaču. keď na mňa niekto zvýši hlas, neviem sa brániť, sklopím uši, neviem sa vykoktať a premáham sa aby som sa nerozrevala. na jednej strane mi na ľuďoch až tak nezáleží a na druhej strane som na seba tak strašne citlivá, že už len keď sa na mňa niekto škaredšie pozrie tak sa zosypávam. tieto stavy mávam aj pri normálnej konverzácii s kolegovcami, jednoducho neviem reagovať na nič a hlavne ma štve že aj vtedy sa mi chce plakať, keď vlastne o nič nejde. veľmi zle prežívam každodenný pracovný život. nič ma nebaví, po práci sa mi nič nechce, najradšej prídem domov a pozerám na pc čo ma zaujíma. inak toto sa dá považovať aj za moju najobľúbenejšiu činnosť, keď nikoho nemusím vidieť, len si sadnem za pc a pozerám treba youtube, a nemusím sa ani s nikým rozprávať. v týždni nie som schopná spraviť absolútne nič, len sa trápim nad prácou, nad ľuďmi, že zase musím na ďalší deň vstať a zase to isté absolvovať. chcela by som ešte povedať, že som mala viacero zamestnaní už, len všade kde sú ľudia, neviem to zvládať. a to v práci nemám žiadny teror, len skrátka mňa veľmi vyčerpáva toto čo píšem. veľmi by som chcela prácu, kde by som mohla robiť len z domu, no zatiaľ sa mi nedarí takú nájsť.
niekedy si pripadám ako ten odsávač energie ja.
inak chodím aj s kamošmi von, tam sa tiež snažím pôsobiť uvoľnene, a aspoň ako tak zábavne aby som im nekazila život, ale to sme spolu vždy treba jeden deň, večer, to sa vydržím aj premáhať, ale každý deň, ja to nezvládam :( a keby sa nepremáham, tak som v jednom kuse ako chodiace nešťastie (smutná, neusmiata, uplakaná)
s kamošmi chodievam von, občas idem aj rada, občas aby som neurazila, že s nimi nechcem nikam ísť. no nepotrebujem každý víkend niekam chodiť, som rada sama doma. sama alebo so psom sa idem rada poprechádzať. to mi stačí.
nebaví ma rozprávať sa s cudzími ľuďmi, napr. aj s kolegovcami, s ktorými nie som často v kontakte, a oni za mnou prídu a chcú sa rozprávať.. potom keď na mne asi vidia, že sa až tak s nimi nechcem rozprávať, a neusmejem sa na nich, tak ma na ďalší krát ignorujú a to si zase niekedy lámem hlavu nad tým, že som sa asi k nim zachovala zle.
viem, je to so mnou veľmi komplikované a neviem si sama so sebou rady. niekedy by som tak rada nebola, len neviem si sama niečo spraviť :(
cítim takú prázdnotu niekedy.
čo sa týka vzťahu, nemám nikoho, nikoho ani nehľadám, najlepšie mi je samej, neviem si už ani predstaviť, keby som niekoho mala a mala by som takéto stavy ako mám, ako by som sa zase pred ním prezentovala. lebo na prvý pohľad možno nepôsobím ako to chodiace nešťastie - aspoň teda von keď chodíme, to sa ovládnem, ale keď prídem domov som nešťastná, častokrát aj plačem. mám rada svoju samotu, neviem si predstaviť, že by mi ju ešte niekto ďalší narušil. častokrát sa mi stáva že mi stále ponúkajú nejakého partnera, no ja nechcem nikoho. keby som chcela, tak si aj sama nájdem. viem, že to znie asi dosť divno. neviem, či toto niekto pochopí, čo tým myslím, no možno sa tu niekto taký nájde a to by som bola veľmi rada, ak by ste aj napísali, ako Vy prežívate a zvládate takéto stavy, lebo ja už som zúfalá.
prosím tabletky mi neraďte, tie jesť nechcem - nebudem.