Väčšinou som pracovala vo fabrikách na Slovensku, potom som odišla do zahraničia na 4 roky, tam som pracovala v reštaurácií a v hoteli. Vrátila som sa na Slovensko v roku 2016. Pol roka som nepracovala, nechcela som zase skončiť za pásom. Tak som v polovici roka 2016 odišla na pol roka na brigádu do Rakúska. Potom som pracovala v Belgicku, kde som bola rok a tam som pracovala v rýchlom občerstvení. Presťahovala som sa za priateľom do Česka a nemôžem si tu nájsť prácu. Čo je horšie, som skoro rok bez práce a nemôžem sa prinútiť si prácu hľadať. Mala som mať včera pohovor, ale zase do fabriky, nešla som tam, nemala som silu. Mám pocit, že za ten rok bez práce som strašne zlenivela, neviem čo s tým, ako sa prinútiť ísť do práce? Ako nájsť radosť a chuť chodiť do práce, keď viem, že znova to bude práca za pásom? .. a za minimálku.
Nechcem sa ľutovať, možno som sa mala lepšie učiť. Cítim sa ako v pasci a neviem ako z toho von, peniaze nejaké mám našetretné, ale z úspor sa donekonečna žiť nedá, aj tie sa raz minú. Navyše, už mi to je blbé hlavne kvôli priateľovi, on vie, že ja peniaze mám na účte, ale sám mi hovorí, aby som si našla niečo aj keď len na polovičný úväzok, aby som si nemíňala úspory. Navyše mám aj problém s ľuďmi, som dosť introvertný človek a mám strach, že mi budú ľudia, hlavne ženy, ubližovať, urážať, ohovárať, intrigovať... stalo sa mi to už veľakrát. Práca na doma nie je riešenie, keďže nájsť overenú a spoľahlivú prácu na doma je, myslím, nemožné. Celkovo som dosť bojazlivý a nepriebojný človek. Ani neviem, čo by som vlastne v živote chcela robiť a nikdy som to ani nevedela. Len sa tak pretĺkam životom akoby bezcieľne. Prácu potrebujem, potrebujem peniaze, len sa neviem prinútiť a keď si už pošlem životopis a personalista mi zavolá a pozve ma na pohovor, tak tam ani neprídem, jednoducho to neprekonám, akoby som sa bála... ale neviem vlastne čoho. Myslím, že ľudí, kolektívu, že nezapadnem, že ma zase budú ohovárať, robiť mi zle...
Som bez práce
preco tu vzdy kazdy pise iba o fabrikách? ved je tolko iných zamestnani... aku mas skolU?
Vykaslite sa na pracu vo farbike. Vsetci prestante chodit na pohovory!
A potom sa teste, ako spolocnost skolabuje, aj s tych prachacmi, nebudu mat co jest.
vitaj v kapitalizme. Budu ta tlacit tam za pasom, lebo oni si chcu uzivat vyhody kapitalizmu a lepsich prac. Len aby sa nenamocili do toho oni.
Totiz chcu si uzivat nove mobily, kupovat stale nove saty, kabelky, a potrebuju, aby im niekto makal ako otrok v baniach, vydolovat suroviny, vo fabrikach. A vyjde to na takych, co sa nebili o pracu dostatocne (hlavne aby tam nepadli oni). To je ich sposobom myslenia. Pokial si najdes inu pracu, vezmes ju niekomu inemu, a ten skonci na tvojom mieste (vo fabrike). Dobry boj, ze? Hlavne , aby sa to nestalo mne, tak rozmysla kapitalista, ale pritom, chce fungujucu spolocnost, vsetky obchody plne a funkcne, aby si mohol uzivat peniaze a plnit sny.
Tazko najdes vyhovujucu pracu, ked ani nevies co chces robit.
Máš to akési chaotické by som povedala. Na Tvojom mieste by som si našla akúkoľvek prácu, aspoň získaš späť pracovné návyky a zarobíš nejaké peniaze a potom by som rozmýšľala, čo ďalej. Ľudí nezmeníš, ale môžeš zmeniť seba a svoj život.
Takze potrebujes nejaku pravidelnost. Navrhujem prihlasit sa na intenzivny jazykovy kurz. Ak budes vediet cudzi jazyk, mozes si najst lepsiu pracu, zaroven sa zoznamis s ludmi a pravidelne budes musiet niekam chodit.
No a ak nechces pracovat za pasom, potrebujes sa nieco naucit. Cize treba dalsi kurz. Len si musis ujasnit oblast, v ktorej by si chcela pracovat a podla toho vyberat kurzy.
drevolub Práveže mám už dosť rokov na to, aby som vedela, čo vlastne chcem. Mám o dva mesiace 29 rokov.
pravdalenka dobre píše. neznieš že máš veľa rokov. predovšetkým popremýšľaj čo by ťa bavilo robiť. ako by si si predstavila idealny den.. alebo idealny život. toto je bazalne. potomsa môžeš odraziť a popracovať na tej asertivite, sebavedomí a pod. ja som sa ako mladší tiež viac cítil ako introvert, ale po postupných krôčkoch sa dá vyliezť z tejto bojazlivosti ako píšeš. hlavne si toho nenalož vela ale postupne po malých, pomaly sa zvazcsujucich krockoch. ja koučom velmi neverím, mam pocit ze vacsina nepomaha ale hlavne od*bava ludi. mas nejake zaluby? co ta baví?
JE TO NA NIC KED SAMA NEVIES CO VLASTNE CHCES
Píšeš, že nevieš, čo chceš. To je veľmi zlé, nevedieť čo od života chceš. Skús si na to najskôr odpovedať, čo by si chcela robiť, ako vidíš svoju budúcnosť. Zdá sa mi, že Tvoj problém bude hlavne psychického rázu. Bojíš sa ohovárania, intríg... vieš, v kolektíve to už tak býva, je ale dôležité sa proti tomu obrniť. Ľudia vycítia slabého jedinca a zaútočia na neho, to máš ako v prírode. V prvom rade popracuj na sebaláske, požičaj, alebo kúpi si nejaké knihy, takisto si môžeš prečítať niečo o asertívnom správaní a postupne na sebe pracovať. Takisto môžeš využiť kouča alebo psychológa. Rovnako sa dá zapracovať aj v pracovnej oblasti, nemusíš pracovať v továrni, niekde za pásom, dá sa rekvalifikovať, dá sa študovať, dorobiť si kurzy a toto všetko potom predať zamestnávateľovi. Musíš si hlavne veriť a mať sa rada a potom pôjde všetko ľahšie a aj nad tými klebetami a intrigami sa len pousmeješ. Veľa šťastia xxx
