Som bez práce

Väčšinou som pracovala vo fabrikách na Slovensku, potom som odišla do zahraničia na 4 roky, tam som pracovala v reštaurácií a v hoteli. Vrátila som sa na Slovensko v roku 2016. Pol roka som nepracovala, nechcela som zase skončiť za pásom. Tak som v polovici roka 2016 odišla na pol roka na brigádu do Rakúska. Potom som pracovala v Belgicku, kde som bola rok a tam som pracovala v rýchlom občerstvení. Presťahovala som sa za priateľom do Česka a nemôžem si tu nájsť prácu. Čo je horšie, som skoro rok bez práce a nemôžem sa prinútiť si prácu hľadať. Mala som mať včera pohovor, ale zase do fabriky, nešla som tam, nemala som silu. Mám pocit, že za ten rok bez práce som strašne zlenivela, neviem čo s tým, ako sa prinútiť ísť do práce? Ako nájsť radosť a chuť chodiť do práce, keď viem, že znova to bude práca za pásom? .. a za minimálku.
Nechcem sa ľutovať, možno som sa mala lepšie učiť. Cítim sa ako v pasci a neviem ako z toho von, peniaze nejaké mám našetretné, ale z úspor sa donekonečna žiť nedá, aj tie sa raz minú. Navyše, už mi to je blbé hlavne kvôli priateľovi, on vie, že ja peniaze mám na účte, ale sám mi hovorí, aby som si našla niečo aj keď len na polovičný úväzok, aby som si nemíňala úspory. Navyše mám aj problém s ľuďmi, som dosť introvertný človek a mám strach, že mi budú ľudia, hlavne ženy, ubližovať, urážať, ohovárať, intrigovať... stalo sa mi to už veľakrát. Práca na doma nie je riešenie, keďže nájsť overenú a spoľahlivú prácu na doma je, myslím, nemožné. Celkovo som dosť bojazlivý a nepriebojný človek. Ani neviem, čo by som vlastne v živote chcela robiť a nikdy som to ani nevedela. Len sa tak pretĺkam životom akoby bezcieľne. Prácu potrebujem, potrebujem peniaze, len sa neviem prinútiť a keď si už pošlem životopis a personalista mi zavolá a pozve ma na pohovor, tak tam ani neprídem, jednoducho to neprekonám, akoby som sa bála... ale neviem vlastne čoho. Myslím, že ľudí, kolektívu, že nezapadnem, že ma zase budú ohovárať, robiť mi zle...