v núdzi spoznáš kamarátku

Ďakujem aspoň tebe za odpoveď. Mohlo to byť, ako hovoríš, že sa cítila ohrozená.

Vieš, mňa však prekvapilo to, že veľakrát predtým mi hovorila, že robí športy, že má veľkú silu. Preto ma asi prekvapilo a sklamalo, že sa skryla a nebojovala. Myslela som si, že takí ľudia sa ničoho neboja.

A tiež sa ma dotklo, ako potom, čo už chlapec odišiel a boli sme v bezpečí, hoci ja celá spotena, mi povedala, že "Veď to nebol ťažký súper. Že jeho by každý porazil."

pred mnohými rokmi som bola s kamarátkou v mori, a náhle sme sa dostali do hlbokej vody. Ona nevedela plávať, ja viem, ale držala ma tuho, a tak som sa bála plávať. Zakaždým, ak som ju nadhodila, som bola pod vodou, a keď som ju nenadlhodila, bola pod vodou ona. Nakoniec som nazbierala sily na posledné odhodenie, s tým, že veď ja viem plávať, prečo máme umrieť obe, a ak ma ešte raz chytí, schválne sa nadýcham vody, aby to bolo rýchlejšie. Tak som ju odhodila, nech sa ešte raz nadýchne, s tým, že ja vtedy dýchať nemôžem, ponorila som sa, a potom chcela plávať s tým, že ma hocikedy môže chytiť a spolu s ňou plávať neviem.
Keď som sa vynorila, stála do vody po pár a kričala na mňa. Poď sem, tu je plytká voda.
Tak sme vyšli na breh.
To, čo sa stalo Tebe i mne, nie je obyčajný stav núdze, ale pud sebazáchovy. Kamarátka sa cítila byť ohrozená, a bola preč, lebo nechcela, aby ublížil aj jej. Sledovala, čo sa bude diať a v prípade potreby bola v bezpečnej vzdialenosti na to, aby volala políciu.