ja sa chcem poďakovať, keď ste mi poradili, keď som bola chorá a bála som sa to našim povedať.
To je to dobré. Zlé je to, že veľa z vás dospelých je chorých na hlavu. Tak rozmýšľajú choro. Ničomu sa nevedia tešiť. Nadávajú na všetko. A ja vtedy keď to čítam som tiež veľmi smutná.
Tu sa radí, a rozmýšľa sa či radiť, alebo neradiť, lebo z toho je potom človek tiež šibnutý.
A keď prečítam nejakú knihu so smutným koncom, to ma akože nerobí šibnutú, to ma vzdeláva?
Tie knihy sú ale o ozajstnom smútku. Tu si ľudia robia umelé smútky, len aby nemohli byť šťastní. Tak divne rozmýšľajú. Dospelí nie sú podľa mňa o nič rozumnejší ako deti. Len toho viac zažili, tak preto toho vedia viac.
