Ahojte. Nedávno som vám sem písal o mojom probléme s mojou mamou. Aby som vás uviedol do situácie. Som mladý, 16 ročný chalan ktorý ma sen. Veľký sen, kúpiť si motorku. Keďže normálne veľa kamarátov nemám, bola pre mňa motorka za čias keď som ju ešte mal rajom.
Cítil som sa super, pretože som mal konečne pocit že ma má niekto rád, aj trocha iným spôsobom ako rodičovským. A to kamarátskym. Keďže mi bola motorka malá predal som ju. Nedávno som spomínal ako sa mamina ku mne chová. A to nie len pre motorku.
Mám výborné známky, nepijem, nefajčím, chodievam pravidelne cvičiť a môže povedať že si aj myslím že oproti mojich rovesníkov mám možno niekde naviac. Ale na to tu niesom.
Rozhodol som sa že skúsim vyriešiť problém inak. Tak že si ho vyrozprávame. Rozprávali sme sa asi 1 hodinu a výsledok ? Som smutný, a žiaľ som pochopil že asi v živote nebudem môcť robiť to čo ma baví a vlastne môj zmysel života odíde. Motorka. Reč nebola len o nej ale ku koncu sme sa rozprávali iba o nej.
Na to že mi hovorila že som najhorší syn a podobne mi dnes nepovedala že to nie je pravda. Akože neviem či som ja nechápaví ale už neviem naozaj. Začala spomínať ocina ktorý mi pred 7 rokmi cca umrel. Že aký bol život s ním. Že ako sa o mňa stará. Ja som mlčal a keď prišla na rad motorka začal som mať slzy v očiach.
Po 10 minútach o tom ako zomrem a skončím na vozíku som jej povedal že motorku nechcem. Zhnusilo sa mi to, a normálne som stratil chuť a začal som mať viac a viac slzy v očiach. Jej odpoveď že ona mi motorku nezakazuje že si ju mám kúpiť..
Verte že sa strácam a neviem aký má význam niekomu niečo zakazovať, a keď povie dobre nechcem to, tak vám povie tak si kúp. Stále mám slzy v očiach pretože motorka bola jediná vec ktorá mi doniesla do života ako takú spoločnosť a kamaratov. Zrejme ostanem sám ako prst a môj život nebude taký ako som chcel a plánoval. P
