co dalej?

ahjaj, keď som tu, čítam si Tvoje príspevky, viem, že si tu často, lebo ako si písala si chorá. Vypísala si sa tu z mnohých vecí aj v iných príspevkoch - napr. o bezdomovcoch, či o tej prvej láske, teraz tento. Tieto príspevky sú veľmi dojemné a v duchu som sa často krát Tebou zaoberala. Veľa si citovo prežila, možno tam niekde tkvie začiatok Tvojho ochorenia...Všimla som si aj že si veľmi vzdelaná a múdra, dokážeš poradiť, určite premýšľaš aj nad svojimi vecami a životom a verím že prídeš na to, že čo a ako...verím tomu, že budeš zdravá, veľmi Ti to prajem, aj celej tvojej rodine a deťom. Z celého srdca.

gratulujem že si napisala o svojom probleme ja som mal tiež dost dlho problem vypravat o svojich problemoch emociach pocitoch , na futbale sa proste o takychto veciach nebavi a cely život som očuval že plaču iba teploši atd atd a takto sa to v tebe kopi.... no k tvojmu stavu proste ani k takemu stavu sa nedostaneš zo dna na den, skus si vyhradit dost času pre seba a skusit zistit kedy sa to začalo, kedy ta prestali bavit veci ktore pred tym ta bavili.... a tí psychiatri tým by som moc nadeje nedaval vačšinou su zvyklí na jeden postup tabletky dalšie sedenia, myslim si že ti chyba fajn kamoš , spriaznena duša. mna napriklad niči ked robim niečo nezmysluplne napr ked som v škole učit sa blbosti ktore aj tak zabudnem do mesiaca ( v lepšiom pripade) :D ešte že už maturujem

Ako sa to vyriešilo u mňa? Kamarátka ma bez dohody so mnou zapísala na Silvestra na kresťanské stretnutie Taizé do zahraničia. Tamojšia atmosféra bola tým silným emocionálnym zážitkom. Modlitby v speve, stále dokola sa opakujúce, sviečky, príhovor brata Rogera - zakladateľa hnutia. Priviedol tam malého 5 ročného chlapčeka. Mamička mu zomrela na rakovinu a chlapček sa obviňoval, že ochorela preto, že ju veľmi silno stískal, keď ju objímal. Brat Roger sa tak pýtal, ako môže v takom malom dieťati existovať taký obrovský pocit viny. A poukázal na to, že nič také nemohlo byť, lebo Boh je láska, a miluje aj toho chlapčeka. Ten chlapček tam potom spieval po francúzsky o Božej láske a chór spieval refrén. (Neviem po francúzsky, rozumela som iba pár slov.)
Všetci ľudia sa k sebe správali ohľaduplne, milo a usmievali sa na seba. A ja som pochopila, že život je krásny dar, nech by sa dialo čokoľvek, lebo v ňom prebýva láska.
V januári som bola prechladnutá, a chodila som do školy so zápalom priedušiek, lebo vtedy boli polročné písomky, tak som na nich chcela byť aj s ohľadom na to, že som z niektorých predmetov stála medzi dvoma známkami. Bola som úzkostlivý človek, obhrýzala som si nechty. Asi tomu som vďačila, že som sa nakazila žltačkou, ktorou sa inak toho času na škole nakazili viacerí študenti.
Bola som v nemocnici na infekčnom oddelení - neboli to dva týždne, ale až tri, ale veľmi rýchlo to ubehlo. Na jednej strane smola, že v druhom polroku maturitného ročníka, na druhej strane som sa tam v pohode učila. Na izbe bol so mnou malý chlapček tuším nejaký druháčik, a jeho mamička veľmi plakala, že tam bude v nemocnici sám a nedá sa ísť ani poriadne na návštevu, len cez balkón. Vtedy ešte neboli mobilné telefóny. Sľúbila som jej, že sa o chlapčeka postarám. Malý s ťažkosťami čítal, a že nerád číta. Rozprávala som mu o knihách, recitovala veršované rozprávky z detstva a z knižnice toho nemocničného oddelenia doniesla detské knihy. Spolu sme potom každý deň veľa čítali. Malý si fakt to čítanie obľúbil, už si knihy pýtal. Nešla mu ani matematika. Také sčítanie a odčítanie spamäti. Tak sme si to často a často opakovali. Prihovárala som sa mu, aby papkal aspoň trochu a doniesla mu čaj, keď bol unavený vstať z postele si naliať. Dohodli sme sa, že pošle spolužiakom a učiteľke list do školy a čo tam napíše. Pozitívne ladený, nech ho neľutujú a taký, že dúfa, že sa bude môcť spolu s nimi učiť a hrať, a potom aj to, že veľmi veľa číta a počíta. To najhlavnejšie, za mamičkou plakal iba prvý deň.
Teraz to vyzerá tak, aká som ja bola dobrá a tak. V necelých 18. rokoch som bola ďaleko od toho, že partnerský vzťah a vlastné deti. Ale nie je to tak. Ja som od toho celého dostala ešte viac, ako ten malý. Cítila som, že ma to malé dieťa potrebuje a ten pocit mi dal veľmi veľa.
Vieš, ono takáto depresia je vlastne veľmi sebecká. Človek je zahľadený do seba, okolie vníma zautomatizovane, ide do školy, lebo sa to očakáva a celého procesu sa vôľove nezúčastňuje a je mu v podstate jedno, čo sa deje.
Mňa ten emocionálny zážitok na kresťanskom stretnutí aj ten príbeh francúzskeho chlapčeka, ktorý oplakával maminku a celé prostredie nejak zobudili. Preto sa ma tak veľmi dotkla tá plačúca maminka, ktorej synček musel do nemocnice.
Tak by som odporúčala aj Tebe, ak si chceš pomôcť, neočakávaj od iných, že Ťa zobudia, konaj skutky, akoby si bdelá bola. Všimnúť si iného človeka, nielen seba. Napr. onedlho je Deň matiek, v našom regióne sa oslavuje už teraz. Kúpiť kvietok pre maminku, pre jednu babku, pre druhú a nečakane tú babku trebárs navštíviť, keď k nej aj ako rodina nejdete, alebo jej aspoň zavolať.
To je, že Ty sa životom len tak ponevieraš a možno bezmyšlienkovito si, ale niekto môže naozaj potrebovať pochopenie a práve Tvoju pomoc a môžeš byť užitočná. Nie vždy ide o to, aby si vypočuli Teba, ale aby si si Ty vypočula iného. Nie o to, aby si všimli Teba, ale aby si si Ty všimla iného človeka.
U mňa sa potom nikdy v živote takýto stav neopakoval.
Ešte by som odporúčala krvný obraz, či nie si napr. chudokrvná, prípadne pár návštev solária, ako terapiu svetlom. Keď sa to nezmení, návštevu psychológa.

momentik-je mi jasné,že fňukaním na posteli sa nič nevyrieši.:) Skúšam kaďečo od prechádzok,cez jógu ktorá mi dosť pomáha pri úzkostiach až po rôzne návšetvy lekárov- krvé testy vyšly relativne v poriadku,uvidí sa čo ukáže ten psychiater.
mirec-ďakujem za tvoj názor,ale naozaj nechápem z ktorej z častí môjho príspevku si usúdil,že odmietam pomoc. Nepotrebujem sa tu obhajovať,ale môžem ťa ubezpečiť,že to tak nieje.Práve naopak-snažím sa volať po pomoci každým dňom viac a viac.Už len uverejnenie tohto príspevku a priznanie si,že mám fakt problém je pre mňa krok.:) Tvoj výrok,že “stav v ktorom sa nachádzam mi vyhovuje” je absolútny nezmysel,to by som nerobila vyššie spomenuté aktivity a taktiež by som sa neobjednávala k psychiatrovi a iným lekárskym vyšetreniam..To,že som zavrhla doktora tiež neviem kde si nabral.Napísala som len,že nemám veľkú nádej v to,že mi dokáže pomôcť vyhrabať sa z aktuálneho stavu akýsi psychiater.. každopádne vďaka za tvoje vyjadrenie
Bejo-ďakujem,že si sa ozval,hneď ti píšem mail

ja som mal tiež podobne obdobie a ešte mnoho iných ťažkosti a som z toho von..tu nechcem nič vypisovať ale mozes mi napísať - teo1502000@gmail.com

som - si, ...ale len preto, že odmietaš akúkoľvek pomoc, pretože ju nechceš. Asi sa budeš hnevať, ale napíšem to: - Stav v ktorom sa nachádzaš, ti vyhovuje. Máš a dostávaš maximum, pričom vynakladáš minimum námahy.
"Kto hľadá, ten nájde", ale ty si hľadala len platonicky, aby si nedaj Bože nenašla. Doktora hľadať netreba, pretože ten reálne je, a práve preto si ho hneď zavrhla. A tak sa teraz snažíš aspoň vyvolať dojem, že ti záleží na vlastnej náprave.
Ak sa mýlim, oprav ma...

netusim, co ti moze byt. isla by som na krvny rozbor a ku psychologovi, psychoterapeutovi aj psychiatrovi. a snazila sa o nejake zmeny, vyhnut sa stereotypu, ist aspon na vikend niekam do wellness, na masaze. same sa nic nezmeni, musis nieco robit inak.

Mám 18 a som z Liptova-konkrétnejšie sem písať nechcem. Ďakujem pekne,kiežby stačili povzbudivé slová na nápravu môjho stavu. Viem,že vždy je cesta,len ako ju nájsť,ako si pomôcť..na to som zatiaľ neprišla,ajkeď som hľadala.

ahjaj,teší ma že je to za tebou,neprajem to nikomu
Mňa čakajú maturity o rok,nikdy som s učením nemala problém avšak obávam sa že kvôli svojmu psych.stavu maturitu nebudem schopná zvládnuť. Prosím,môžeš mi priblížiť o aký zážitok ide? Je dosť možné,že by mi to pomohlo..

Odkiaľ pochádzaš? Mohla si napísať aspoň vek... Pamätaj si, že cesta je vždy! - ... ale mysli aj na to, že nie vždy a nie každý ju môže vidieť.