Ahojte, som momentálne v ťažšej situácií. Objektívne nie je asi taká zlá, ale ja mávam dosť zlé pocity z toho. Som sa odsťahovala od rodičov ale nedarilo sa mi, prišla som aj o vzťah. Ked som bola doma zase som sa pohádala s mamou, zranilo ma že sa ku mne správala ako k decku. Chcela som sa natrvalo vrátiť, ale teraz po pár dňoch som si to rozmyslela. No mimo rodičov ma čaká samota a iné problémy. Nejako som sa z toho zrútila a začala som opäť závisláčiť na masturbácií. Zakaždým sa snažím vsugerovať si pozitívne myšlienky a byť silná, pár dní sa mi to aj darí..mám veľmi dobré dni..ale potom zrazu..prepadnú ma zlé myšlienky, a v ten deň nič nespravím len plačem, masturbujem a utápam sa v sebaľútosti, pokúšam sa povedať si niečo pozitívne a vzchopiť sa...ale nemám dosť síl..a znova som v tej svojej kaluži...chodila som aj k psychologičke a bolo to lepšie, ale potom sa to znova vrátilo...neviem či potrebujem psychiatra....cítim sa bez takej životnej sily "vzchopiť sa" a ísť ďalej..nepripúšťať si kritiku rodičov, vedieť žiť aj s ňou....byť sebavedomá...veľa vzťahov mi tiež nevyšlo...keď chalani zistia aká som vo vnútri a aké mám psych. problémy a ťažko veci prežívam, väčšinou ma nechajú....a tak strácam nádej že príde vzťah ktorý takto neskončí a bude úspešný....cítim sa slabo a bezradne a neviem ako si z tejto žbrndy pomôcť...
ako sa vám podarilo prekonať psyc. problémy?
Lebo tu sa o niečo snažíš, a osud Ti dá riešiť také veci a hodí Ta to úplne niekde inde. Tak len pozeráš, že čo máš ako robiť.
Ahoj Medea....ako dlho si to skúšala? prečo sa Ti zdá že to vyšlo nazmar?
Mne sa to nepodarilo. Všetka námaha vyšla nazmar. Ale Ty skúšaj možno sa Ti to podarí.
Na masturbaci není nič spatného. Je to lepší než mit sex s nekym nehodným.
V mladom dospelom veku dochádza často ku konfliktu s rodičmi, preto je lepšie, ak s nimi nemusíš bývať pod jednou strechou. Máš prácu, ide o to, vyplniť dobre voľný čas. Ja som mala ťažké obdobie, keď mi umrel manžel. Spomenula som si, ako som kedysi ako malé dieťa chcela hrať na klavíri. Tak som išla do ľudovej školy umenia. Kúpila som si spod ruky klavir a začala som chodiť na hodiny klavíra. Učiteľka mi povedala, že sluch mam celkom dobrý, len prsty nechcú vždy poslúchať a odporučila mi aj zborový spev. A bola skupina pre dospelých. Nespievam dobre, nehrám dobre na klavíri. Ale celkom ma to napĺňa energiou. A v zbor sme si sadli viacerí ľudia, že sa veľmi môžeme. To bola moja najlepšia terapia. Zvlášť som sa skamaratila s naším mladým tenorom. On chodí do školy umenia aj maľovať a modelovať. Ja sa v tom vôbec nevyznám, ale keď mi o tom rozprával, v jeho reči bolo toľko nadšenia, že som ho zato obdivovala. Vzťahy? Ani mne akosi nevychádzajú, akosi končia hneď na začiatku. Na niektorých sa aj zozieram, ale ten klavír a spev doslova liečia dušu.
