Dobrý večer. Mám 20 rokov a mám problémy s hnevom (niekedy aj s agresivitou).
Narodila som sa v rodine, v ktorej ma jeden človek, keď som mala 4 roky, začal biť a vyhrážať sa mi bitkou, ak som nespravila to, čo chcel.
Robil to, dokedy som nedovŕšila 15 rokov. Dovtedy som sa ho bála, lebo viem, že bol schopný zhodiť ma na zem a kopať ma.
Keď som bola staršia, trochu povolil, ale stále to bol provokatér. A to bol problém, kvôli tomu, čo mi robil, po celé tie roky, som začala byť k nemu výbušná a niekedy aj agresívna. Vyvrcholilo to, keď som mala 16. Nastúpila som na strednú, tam ma psychicky šikanovali spolužiaci (som samotárka, veľmi tiché dievča a mám sociálnu úzkosť - bojím sa komunikovať s človekom).
Takže sa moje problémy s hnevom a agresivitou ešte zhoršili a nastúpili aj depresie.
Doma, samozrejme, častá provokácia. Vtedy som sa ho už nebála, a tak som mu začala hovoriť pravdu do očí, čo si o tom, čo mi robil v detstve, myslím, drzo mu odsekovať atď. Samozrejme, som potom od neho dostala bitku (príde mi, že je to výbušný narcista) a tak to šlo stále dokola a trvá to doteraz.
Nie žeby som bola blbá, vedela som, že sa naštve, no ja som vtedy už nemala kontrolu nad svojou výbušnosťou. Vadí mi už len to, že je so mnou v miestnosti, tak radšej stále odídem.
Nedávno som začala pracovať, takže na odsťahovanie sa, zatiaľ peniaze nemám.
Takže sa zo mňa stal negatívne naladený človek, ktorý sa rozčuľuje pre každú maličkosť, ktorý je výbušný a agresívny, stráni sa ľudí, kvôli strachu z komunikácie, so všetkého možného, čo mi môžu urobiť a čo im v hneve, môžem urobiť ja.
Trochu si uvedomujem, že som výbušná, no neviem to ovládať. Po všetkom, čo som si, ako dieťa/teenager prežila, to ovláda mňa a ja si počas hnevu neuvedomujem, čo robím. Niekedy sa proste neovládnem a fyzicky zaútočím, no väčšinou mám len nutkanie zaútočiť.
Nepovažujem sa za zlého človeka, ale ani za dobrého. Viem, že mám aj temnú stránku, no vinu pripisujem ľuďom, ktorý ma takouto spravili.
Ako mám teda ovládať svoj hnev, aby som v budúcnosti nezaútočila na niekoho, koho budem mať rada (priateľov, rodinu...). Zatiaľ nemám ani jedno z toho. Ani priateľov, ani frajera, a myslím si, že mať ani nebudem, ale zázraky sa stávajú.
