Som introvertná, extrémne hanblivá a na verejnosti sa správam neprirodzene, kŕčovito. S rodinou (rodičmi a súrodencami) dokážem hovoriť, ale s príbuzními nie. Odpoviem len jednoslovne a hanblivo. Celý život som nemala ani jednu kamarátku/kamaráta, vďaka mojej extrémnej hanblivosti. Ľudia naokolo si myslia, že som divná a často na mňa zazerajú. Pravdupovediac sa im ani nečudujem. Nechápte ma zle, vôbec nepokladám introvertných a plachých/hanblivých ľudí za divných, ale seba áno, pretože ja som samostatný prípad.
Bola som šikanovaná, terčom žartov a posmechov a stále som. Začala som byť kvôli tomu veľmi výbušná. Moja povaha ma tlačí k zemi. Ľudia ma tlačia k zemi. Začala som mať úzkosti, depresie, úplne som sa izolovala od ľudí a bolo obdobie, keď som bola tak na dne, že som zvažovala samovraždu, alebo že začnem piť.
Ťahá sa to so mnou až doteraz. Nemám rada alkohol, no bojím sa, že sa zlomím a začnem piť. Člo ek nikdy nevie.
Moja známa je tiež takmer taká, ako ja. Nedokázala to už vydržať, v kuse mala úzkosti, doma a hlavne na verejnosti. Začala piť. Počula som, že keď si človek, ako ja, vypije, je to oslobodzujúci pocit a musím priznať, že ma to trochu láka.
Onedlho musím začať pracovať (nedávno som skončila strednú) a neviem, ako budem fungovať. Preto sa bojím, že príde niečo horšie.
Viem, že úplne fit nikdy nebudem, no chcem to aspoň trochu zmierniť.
