Zdravím, nemám konkrétnu otázku, potrebujem sa len vyrozprávať nakoľko nikto z mojich príbuzných vrátane priateľa ani len netušia o tomto probléme..
Mám 29 rokov a neustále čelím výsmeškov zo strany niektorých kolegýň kvôli útlej postave (158cm, 45kg). Niesom vychrtlina, jem ako každý iný človek. Môj problém som brala dlhé roky ako banalitu, nikdy za študentských čias sa mi nestalo žeby si zo mňa niekto uťahoval. Problém v mojom myslení nastal až teraz. Môžem si obliesť čokolovek, primerane sa o seba starám, líčim, farbím vlasy natmavo, farbím obočie no aj napriek tomu stále výzorovo zrejme pôsobím ako puberťáčka... ( Pritom ja ten pocit nemám keď sa vidím v zrkadle). Kedysi som si z toho nerobila veľmi ťažkú hlavu, vždy som vedela zavtipkovať na narážky ale mám pocit že to prerastá do depresie.. stránim sa ľudí, resp. radšej sa na nikoho nepozriem, nepozdravím aby mi náhodou niekto nepotykal alebo sa neprihovoril ako k dieťaťu... Každodenne v práci počúvam reči typu "na svadbu ešte nemáš váhu, ešte si nedorástla", všetko so mnou premeriavajú ako keby som bola nejaký trpaslík. Otázky koľko vážim už ani nepočítam.. Dnes ku mne poslala kolegyňa na zaučenie študentku a povedala jej aby šla "za tou čo vyzerá jej 12ročná dcéra). Plus všetky tie zdrobneniny, všetky možné ktoré sa z môjho mena dajú spraviť..... Vychádzam so všetkými dobre a viem že to nemyslia zle no dnes som sa po príchode domov psychicky zrútila..
Každodenne bojujem s úpravou zovňajška aby som vyzerala aspoň sčasti ako žena.. mám o sebe už pokrivený obraz, cítim sa menejcenná, opúšťa ma sebavedomie. A pritom mám všetko, perfektného priateľa, krásny byt, prácu ktorú milujem, som inak celkom oblúbená, stále usmiata... no už som unavená z tých rečí, neviem ako mám na to reagovať, som dospelá samostatná žena a ľudia mi neustále podkopávajú autoritu, sebavedomie... Vždy si spravia vtípky pred ostatnými a mne príde nevhodné zareagovať tak aby som pred všetkými vyzerala ako urážlivka... reči typu o pár rokov ti to bude lichotiť neznášam.. je to presne to isté ako keby som ja neustále rýpala do obéznej ženskej.. len ja by som sa nikdy neznížila na takú úroveň..
Depresia z ľudí
(Mám 29 rokov a neustále čelím výsmeškov zo strany niektorých kolegýň kvôli útlej postave (158cm, 45kg). Niesom vychrtlina, jem ako každý iný človek.)
Podváhu máš a to zjavnú a to i napriek tomu že ju nechceš vidieť, respektíve mas typicky anorekticky syndrom, kedy anorekticky maju podváhu no nechcu si tu podváhu priznat. Uz aj to ze ty okolie hovorí aka si chudá nie je náhoda.
Zacni riadne jesť, a cvicit v posilke cviky na nabratie svalovej hmoty. Ked budeš mať normálnu postavu tak zmiznú aj narážky na tvoju osobu a sama sa budeš cítiť lepšie a sebavedomejsie. Podváha vedie k vaznym zdravotnym problemom.
Kazdopadne zaujimal by ma tvoj jedálnicek. Popíš co jedavas na ranajky, obedy, vecere.
Chod do iného zamestnania ...
....
Vyčisti svoje telo od ťažkých kovov ...
Od parazitov
a urob si očistu ad žlčníkových kameňov ...
Kúp si nejaký komplexný proteinový doplnok ...
Bór+ vápnik+horčík+zinok ...
Problém je častokrát v strave ..
Pri toľkej denno dennej negativite a traumatizácii sa ani nečudujem, že si sa zosypala. Ty by si sa do nich aj pustila, ale oni sú v presile, lebo oni sú tam dlhšie, že? Nerieš ich, nechaj ich tak, nech si tam hoci aj zakapú v tom ich blude. Neschopnosť sa ventiluje najčastejšie očierňovaním.
Musíš sa od toho odosobniť, inak sa stále budeš takto zbytočne trápiť. Presne ako píšeš, ty by si sa neznížila na ich úroveň, urážať ich alebo sa im vysmievať ako oni tebe. Tak to tak ber, ty si na inej úrovni, oni zas tiež. Ja s takými ľuďmi sucitim, ked sa vysmievaju, lebo to nieje v poriadku a svedčí to o nich samých. Tým vysmievanim zakrývajú vlastne nízke sebavedomie alebo nejaké svoje chyby, preto radi poukazujú na druhých. Vzdy sa snažím pomáhať slabším, odkedy si pamätám, aj v škole som sa vždy kamarátila práve s tými, ktorým sa posmievali, alebo niečím vycnievali, šikanovali ich. Cítila som už od útleho detstva ze tak je to správne, pomáhať slabším a z tých čo sa vysmievaju si nerobiť nič. Aj keď cez pubertu a počas dospievania som si prešla všeličím, až tak že som nevychádzala z domu, mala som rôzne fóbie, panika v dave ľudí, v buse, obchodoch-čo mám aj doteraz. Ale nejak sa s tým stotožňujem, pracujem na tom, a vždy sa nájdu takí čo si dvíhajú ego tým, že sa posmievajú. Mne je takých ľudí vážne ľúto. Lebo len hlupák sa posmieva a zaoberá sa posmievanim a riešením druhého človeka, namiesto toho aby sa zamýšľal sám nad sebou a snažil sa byť lepším človekom. Snažím sa ti vysvetliť, aby si si to tak nebrala osobne. Veď máš partnera, krásny byt, prácu, tak svoje myšlienky venuj tamtym smerom. Ak si myslíš že to sama nezvládnes tak skús vyhľadať odbornú pomoc, alebo sa niekomu zver, priateľovi, mame, kamoške...
Ty si sa zrútila kvôli tomu, že si neustála posmešky od ľudí, ktorí ti v skutočnosti len závideli, tie hady/kolegyne. Ľuďom nevyhovieš, keď si štíhla, tak sa z teba budú smiať, že si príliš štíhla, keď si veľryba, tak ťa chcú harpúnovať, nehovorím, že to poznám aj z osobnej skúsenosti, to isto nie. Si dokonalá, starala si sa o seba, trpela si kvôli tomu prekliatemu postave! A teraz sa zrútiš? Posnaž sa a urob niečo preto, aby sa oni psychicky zrútili kvôli tebe, to bude pre teba isto tá správna satisfakcia. On doň skákal? Ale ja nie som Ondoň a moja žena nie je Ondoňa a detičky sú Ondoňčatká. Viem, že na to nemáš, lebo si dosť citlivá osôbka, radšej si nájdi prácu inde, prečo od tých dementov.
