Ahojte.
asi sa len potrebujem vykecat, mozno vyliat si srdce . Mam 33 rokov a pred rokom a pol sa so mnou rozisla priatelka/snubenica po krasnom 6 rocnom vztahu. Stalo sa to viacmenej zo dna na den bez akychkolvek predchadzajucich signalov. Ako dovod uviedla ze sme prilis rozdielni a mame malo spolocnych zaujmov (keby to aj bola pravda, toto si niekto uvedomi po 6 rokoch vo vztahu !!?). Neskor sa priznala ze je v tom niekto iny, kolega z prace, s ktorym sa dala dokopy hned po rozchode a s ktorym je pokial viem doteraz. Povedat, ze mi to vtedy zlomilo srdce, by bolo zlahcovanie. Dlhu dobu som nebol schopny normalne fungovat ale postupne som sa nejak dal dokopy. Hneva ma ale, ze aj teraz 1 a pol roka po rozchode este mavam dni ked na mna sadne depka, ked si spomeniem na to co sa stalo. Po tak dlhej dobe mi to vazne nepride normalne.
Myslim si, ze to dost suvisi s tym ze som po rozchode zostal sam. Za cely ten cas sa mi nepodarilo spoznat niekoho noveho. Vsetky dobre zeny v mojom veku co poznam su uz zadane a spoznavat novych ludi je o dost tazsie ako ked mal clovek 20 - 28. Skusal som to prazdno (pardon ak to znie az prilis melodramaticky) vyplnit. Zacal som viac sportovat, chodit do fitka, skusal som cestovanie (sam aj v skupine), sustredit sa na pracu, konicky ale nic uplne nepomohlo. Vzdy ked je moznost, idem medzi ludi, zial skoro vsetci kamarati su uz zenati s detmi a maju malo casu a dost vlastnych problemov. Sice mi vravievaju ako moc mi zavidia slobodu, ale ja som sa vzdy chcel usadit a radsej by som sedel doma s rodinou ako vymetal bary. Tak si nejak neviem rady, ale ak ma niekto podobnu skusenost a chce sa podelit budem rad.
