Ahojte, som 21 rocne veriace dievca a hudobnicka a potrebovala by som poradiť... Totiz ako hovori tema, trpim samotou, co je u mna pre niektorych čudne povedane, kedze zijem s rodicmi a aj surodencami, a vychadzame si spolu fajn, no ajtak som mala ten pocit, kedze som kamaratov/kamarátky nemala, a pokial som mala tak ma zradili (obcas aj velmi hrubo), vzhladom na to dodnes neviem verit ludom...neskor som travila cas ajtak osamote, a tak mi to aj vyhovovalo, nikto mi neublizoval, kreslila som si, citala som knizky, sportovala som a chodila som na hudobnu vychovu na priecnu flautu, neskor som chodila aj do krestanskeho spolocenstva, aj ked tam som prestala neskor chodit, kedze ostatne sa dnes povydavali alebo odisli studovat do zahranicia vsetky ...takto som z casti travila pubertu. Co sa da dnes povedat je to, ze sa dodnes nic nezmenilo, iba to ze som dospela...Kazdopadne pocit samoty mam aj teraz, kamaratov nemam, neviem verit ludom, nemam spolocenstvo a snazim sa venovat konickom, aj ked s mojim zdravim dnes je to tazsie nez predtym...Taktiez priatela nemam, nikdy som v zivote nikoho nemala, sice som zamilovana bola, ale vzdycky to dopadlo zle...Kazdopadne, chcem sa dostat k veci. Nedavno mi zomrela pani profesorka priecnej flauty ktora ma ucila, z coho som doteraz smutna este stale. Poznam ju a venovala sa mi do dnes, bola mi skoro ako teta. Kazdopadne vedela som ze ten pocit smutnej samoty prejde, modlila som sa za to, pozerala serialy, spievam, hram si na nastrojoch a vselico robim, aby som nebola smutna a robila som to aj teraz...no nepomaha to tentokrat. Samota ma nikdy netazila, naopak som bola rada, ako som vravela uz skor, lenze teraz, to boli. Uvedomila som si ze mi iba pani profesorka stacila v mojom živote, bola jedina ktora ma rada videla, ked som prisla na hodinu...Rozpravala som o tom aj s nasimi, ale ti vraveli iba ze "musim ist dalej" co pocuvam stale a naopak aj chapem, jedna polovica tela mi vravi ze sa ma lepsie.. no druha polovica ju chce zasa naspäť...je to cudne, kedze teraz sa citim sama v inom svetle...tentokrat to boli az privelmi, neviem ci je to tim, ze nemam kamaratov/kamaratky, priatela alebo strata druhych...kazdopadne neviem sa zbavit toho smutku, neviem konfrontovať tento druh samoty, so psychologickou som sa o tom bavila, nic sa nepodarilo, lieky beriem, tie pomozu iba chvilu...kazdopadne chcem vediet nazor od druhych, mozno vam tim ako pism pripadam ze si nic nevazim, ze som osoba, co si nevsima co ma...no v spoločnosti je to ine, bojim sa tohto druhu samoty...smutnej samoty...poradte mi prosím...ako sa zbavit skor toho "smutneho" pocitu ze som sama?...dakujem vopred za odpovede...
Ako konfrontovať smutnú samotu?
Len tak prísť k niekomu, že sa chceš rozprávať je v tomto prípade zlá rada, lebo väčšina ľudí nemá veľmi záujem takto konverzovať. Je dosť pravdepodobné, že by ťa hneď odmietli, lebo dnes je doba internetová a ľudí s mobilom v ruke a slúchadlami v ušiach vidieť všade.. Bolo by dobre niekoho spoznať, kto ti bude rozumieť, kto sa bude zaujímať o to ako sa máš, rozprávať sa s tebou, tráviť s tebou čas. Síce to neviem poradiť ako niekoho takto spoznať, tiež nemám roky kamarátov, ale ja som s tým v pohode. Ale robiš nejaké veci, tak len pri tom nejak sa snažiť s niekým nadviazať kontakt. Možno keby si tu napísala odkiaľ si, tak by ti niekto mohol napísať. Denné písanie na nete s cudzími ľuďmi vynechaj, je to väčšinou strata času a môže to viesť aj k tomu, že si na to zvykneš tak, že nebudeš už veľmi chcieť reálne spoznávať ľudí. Najlepšie asi bude teda venovať sa tomu čo ťa baví a pri tom sa snažiť nejak nadviazať konverzáciu. Niekedy stačí iba začať s ahoj a už to ide, hlavne keď aj tá druhá osoba má záujem o konverzáciu.
@Staraznama00 stak sice zly napad to nieje, ale problem je taky, ze sme same dievcata u ucitelky a som najstarsia, spoluziakov uz mam na vysokych skolach (kedze sme uz v praxovom rocniku) chodime celkovo normalne iba dvaja na vyucovanie uz dnes. Psychologicku aj keby som mala moznost ku komu, nemohla by som si zmenit, kedze nemam peniaze na to, aby som davala na sedenia, takze chodim ku nasej skolskej. Psychologicka mi ajtak naposledy poradila, ze si mam najst motiváciu cez leto no s mojim zdravim je to tazke len tak ist niekam...a nastroj by som nemohla zmenit, kedze uz budem v poslednom ročníku, taktiez ja mam rada svoj nastroj na ktorom ma moja pani profesorka ucila (aj ked niesom v nom majster) takze nehodlam menit a rada by som aj dokoncila skolu...co sa tyka facebooku, som na nom ale netravim tam cas, kedze s facebookom mam este horsie skusenosti co sa tyka s pisanim si s ludmi...takze tak celkovo este k tomu, inac dakujem za odpoved :)...
@BielyTesak4 nemam v krvi prist a zacat s clovekom rozpravat a ci sa da doverovat, na to nemam ani odvahu len tak prist...toto odmalicka je to tak u mna, rozpravat sa viem, ale nie zacat rozpravat ako prva...
Súhlasím so Starouznamou00. Inakšie samota sama o sebe je dobrá, avšak osamelosť už bolí a vie človeka zničiť. Túto bolesť, ktorú cítiš cítim už snáď od kedy si vôbec dokážem spomenúť. Konfrontovať tento problém je vcelku ťažké. Väčšinu problémov totižto človek dokáže vyriešiť aj sám, no pri tomto si potrebuješ len nájsť niekoho, kto ti bude bližší. Chce to len pomaly spoznávať človeka a všímať si ho či sa mu dá dôverovať.
Ahoj.
Ja si myslim, ze je taky smutok po smrti niekoho blizkeho normalny. Rozumiem ti, ver mi. To, co ste na hodinach spolu zdieľali, ro sa neda s hocikym zazit. Casom to bude pre teba znesitelnejsie.
Tym, ze si prisla o jednu z kľúčových osob vo svojom zivote, citis sa osamotena viac ako predtým. Aj mne sa to stava. A pritom okolo nas chodi tolko ludi... a predsa mame jeden z druheho strach.
Rozmyslam, ci by si nevedela najst priatela niekde medzi studentami, ktorych ucila. Teoriu snad mate spolu. Ak mas strach nazivo, skus facebook. Myslim, ze si s jej ziakmi budete mat co povedat.
Uvedomujem si aka je tazka doba. Tazka doba vo vsetkom. A ako tomu starsi od teba nerozumeju. Mozno by som skusila aj vymenit terapeutku. Neznies nadsene, ked o nej pises. Ja som pocas terapie nadsena bola, bolo to uzasne.
Este rozmyslam, ze by si si mohla pri rat aj iny nastroj. Mozno gitaru, saxofon, nieco nove, comu by si mohla venovat cas.
Drzim ti palce. Ja v tebe vidim vynimocneho cloveka.
