Dobrý deň.
Mám 21 rokov a odmalička som bola veľmi tichá.
Veľmi som sa hanbila ľudí. Mala som strach aj zo skupiniek (ešte stále mám).
Keď som chodila do škôlky, s nikým som sa tam nerozprávala. Ani s učiteľkami, ani s deťmi. Keď sa ma niečo spýtali, odpovedala som tichúčko a hanblivo. Preto ma nietorí nemali radi. Aj s príbuzními som sa hanbila hovoriť.
Na ZŠ som bola taká istá. Síce som tam mala jednu spolužiačku, s ktorou som nemala problém hovoriť, s inými spolužiakmi som nehovorila.
Ani tam ma poniektorí nemali radi.
Na SŠ sa to zhoršilo. Takmer všetci sa poznali alebo boli komunikatívni a hneď sa spravili skupinky. Ostala som sama. Nedokázala som sa k ním pripojiť.
Prestúpila som na iný odbor. Stalo sa presne to isté. Väčšina spolužiakov sa poznalo, takže vznikli skupinky hneď v prvý deň.
Volali ma k sebe, nech nebudem sama, ale nejak som nemohla. Mala som strach, že ma budú len využívať, ohovárať, atď, pretože oni takí naozaj boli. Neskôr ma začali psychicky šikanovať a dostala som depresie.
Učitelia sa na mňa pozerali, ako na nejakého blbého ťuťmáka. No, nielen oni. Ľudia všeobecne a lezlie mi to poriadne na nervy, ako ma obkukávajú.
Keď som na verejnosti, vždy sa pozerám do zeme alebo niekde mimo, aby mi nevideli do tváre. Som totiž aj škaredá.
Keď ide oproti mne nejaká skupinka dievčat alebo chlapcov, prepadne ma taký nepríjemný pocit. Najradšej by som vtedy chcela byť neviditeľná.
Neviem sa sama ozvať k človeku.
Keď si objednávam jedlo, pripravujem sa 5-10 minút a až potom zavolám. Začne mi biť rýchlo srdce, potia sa mi dlane, trasiem sa.
Neviem si predstaviť, žeby som pracovala niekde medzi ľuďmi (v obchode, v bare, v reštaurácii...).
Keď som potrebovala ísť niekde do doktora, vždy som chodila s mamou až do 19. rokov.
A samozrejme, mám strach hovoriť pred ľuďmi.
Vždy som neznášala, keď som mala ísť k tabuli alebo ústne odpovedať.