Ani neviem ako začať. Neviem sa vysporiadať z rozchodu, viem, ze je to cca 3 mesiace, ale stále dookola sa to vo mne otvára. Tie rany sú velke. Bola som s priatelom 1,5 žili sme spolu, mam dieťa z predchádzajúceho vztahu. Chodili sme spolu na dovolenky, ked prisiel víkned,tak sme sli s detmi do roznych parkov, víkendové dovolenky, všetko bolo super. Nastupil do práce a tam sa začal začarovaný kruh. Ja som prestala už na začiatku akceptovať, že chodí domov neskoro, ked prišiel domov, tak pretelefonoval hodiny, ja som sa cítila ako na vedlajsej kolaji, dlho sme sa o tom rozprávali, naše nekonečné témy o našom vzťahu. Začal si všímať len svoje dieťa, natruc, cítila som sa hrozne, plakala som, trucovala. Ale stratit som ho nechcela. Ked boli jarne prazdniny, tak odisiel na tyzden na sluzobnu cestu, pritom sme si povedali, ze par dni stravime s detmi, ale kedze on nemal svoje dieta doma, tak si naplanoval sluzobku. Ja neviem, co sa vo mne udialo, ale odisla som od neho, velmi ma to bolelo, ale pri stahovaní som nemala ziadne vycitky. Vycitali sme si navzajom kopec veci. Ja jemu, ze sa mi malo venuje, on mne, ze ho stale buzerujem. Vsetko riesil so svojou mamou, vadilo mi, ze ona vedela vsetko a ja som sa citila blbo, tak som sa ani nepytala. Viem, mala som ho podporovat, ale trapila som sa a komunikacia uz nepomahala ani jednemu z nas. Ked som odisla, plakali sme na druhy den do telefonu, ale nepovedal mi, ze vrat sa. Stravili sme pred casom spolocny víkend, tam sme rozobrali vela veci, ale on tvrdi, ze chce byt sam, ze sa chce venovat firme, ktoru rozbieha, chce cvicit, venovat sa svojej rodine. Viem, nemali sme sa stretat, pretoze to moje rany velmi otvorilo. Stale keci dookola, ze neveri, ze sa neuvidime. NEviem, velmi sa tym vsetkym trapim. Uvedomujem si, ze on nebol chlap do rodiny, ale po mojom stroskotanom manzelstve, som bola velmi stastna, ze som nasla muza snov, len ako sa ukazalo, on ani nechcel budovat rodinu. Chyba je na oboch stranach, viem, ja som emocne dost nastavená, chcem zabudnut, pretoze viem, ze to nema vyznam, ale nedarí sa mi to vobec, len sa trapim a rozmylalm. Kazdym dnom si hovorim, ze prestanem,ale ked sa vratim do svojho domu, tak sa citim prazdna, sama. Mam dieta, uz pomaly v puberte,ma svoje zaujmy, na mne je len aby som oprala,ozehlila,navarila... a mna to vsetko nici viac a viac.... :(
