Ahojte, rozhodla som sa, že tu napíšem, keďže už vážne neviem, ako si mám pomôcť. Som psychicky strašne zničená zo školy... ale nie z učenia (s tým problém nemám), ako to mnohých z vás teraz určite napadlo, ale zo spolužiakov a celkovo z ľudí. Chcela by som vás poprosiť ešte takto na začiatok, aby ste mi nepísali po prečítaní aby som šla za psychologičkou/psychiatričkou alebo aby som brala antidepresíva a podobné hovadiny... ja sa chcem z toho dostať ale viem, že sa to dá aj bez toho. Takže teraz sa tu trochu "vyrozprávam" (keďže nemám komu inému, keďže sa obávam, že by ma nikto z mojich blízkych nepochopil).
Takže ako som tu už napísala, môj problém nastáva v škole, respektíve v triede. Opíšem vám tu môj bežný školský deň.
Keďže som z dediny, tak chodím do školy do mesta (teraz je to 1.rok čo som na strednej). Celých 9 rokov som chodila na ZŠ do našej dediny. Takže teraz to mám oveľa tažšie. Asi už od januára ma skoro každé ráno, keď sa blížim ku škole nadvihuje na zvracanie, niekedy to začne už aj v autobuse. A tie pocity na zvracanie trvajú až na začiatok 1. hodiny. Aj to počuť, ako ma nadvihuje. Mojím problémom bude to že sa neviem v škole uvoľniť, ako napríklad doma. Najhoršie na tom je to, že som si v poslednom období zhoršila aj známky, keďže som sa nevedela vôbec sústrediť a bola som totálne vyčerpaná a psychicky na dne. Ale to, že nevládzem, je aj tým, že mám nejaké zdravotné problémy (ale to nie je podstatné teraz). Čo sa týka spolužiakov, našla som si tam pár ľudí, s ktorými občas prehodím reč a tak... ale môj najväčší problém je asi taký, že ma v skutočnosti vôbec nezaujímajú. Moje každodenné myšlienky sú asi také, že chcem odtiaľto čo najskôr odísť preč, niekde do zahraničia. Nebaví ma to tu. Čo sa týka vzťahu, tak ten som nemala ani raz. A viete. v čom je problém ? Že sa strašne hanbím, stále som v napätí... a vlastne, ani si neviem predstaviť, žeby som s niekým chodila. Ináč, sem-tam stretávam jedného konkrétneho chalana na zastávke, ktorí sa mi páči ale ja sa mu bojím pozrieť dokonca aj do očí. Keď takto nad tým premýšľam, tak som najradšej aj sama, lebo sa bojím, že niečo popletiem, zle poviem alebo že sa strápnim. Keď som raz šla so spolužiačkou do nákupného centra, strašne som pociťovala úzkosť. Najradšej idem všade sama, alebo keď tak, tak ešte s mojou rodinou. Ale inak nie. Ale mne to nevadí... zato niektorým mojím spolužiakom očividne áno. Už od začiatku, keď viacerí videli, že sa skoro s nikým nerozprávam, a že som taká tichšia, tak divné pohľady boli na svete. Pričom ja som sa iba bála a hanbila. Ale to sú ľudia... koho nepoznajú, toho odsúdia...a toto ma najviac štve. A viacerých, čo som si všimla, tak riešia iba druhých. A ako čerešnička na torte...najviac ma ide jeb*úť ešte z jednej veci. V triede máme dve spolužiačky, ktoré sa nenávidia. A kydajú na seba poza chrbát. Jedna je bifľoška, ktorá chce s každým za dobré, a tá druhá je taká papuľa, ktorá si dovoľuje a tak... ale aj napriek tomu jej tá bifľoška lajkuje fotky na instagrame, keď nejakú pridá. Ok, niekto si teraz povie, že prečo to riešim, ale... proste je mi zle z toho akí sú niektorí fakt falošní.
Priznám sa, že na túto stránku chodím dlhšie, a musím povedať, že mi pomohla a otvorila oči vo viacerých veciach. Keď som tu čítala, ako dopadli, niektorí, ktorí boli v škole takí tichší, ako ja teraz a ako si k nim spolužiaci dovoľovali, tak mám v škole takú väčšiu odvahu, taký adrenalín pred všetkými a zároveň taký odpor. Ja vlastne nechápem ani samú seba. Doma som normálna, taká sama sebou,drzá, ale akonáhle prídem do školy už sama sebou nie som. Som milá, rada pomôžem a to je chyba. Je pravda, že niektorí si ku mne začali dovoľovať a využívať to.
Ale celkovo, je to strašne smutné, že si ľudia dovoľujú k takým, ktorí sú tichší. Je mi z toho zle.
Fakt neviem, čo mám robiť. Ako to mám vydržať ? To sú vážne všade takýto ľudia ?
Potom nech sa niektorí nečudujú, že som najradšej sama.
PS: Prepáčte, za takúto dlhú správu, ale musela som sa vyrozprávať, lebo ma zachvíľu z toho všetkého šľahne.
Trápim sa kvôli škole
@Kristina16 Aj sa s tým dievčaťom častejšie vídavate? Verím, že časom spoznáš ďalších takých. Inak ja som kedysi sem-tam chodieval rovnakým autobusom s jedným dievčaťom, celkom sa mi páčila a raz som si všimol, že sa na mňa pozerá, tak som ju neskôr oslovil, ale nebola s ňou žiadna reč, tak som po pár minútach odkráčal inou cestou a potom sme normálne chodievali tým autobusom naďalej nevšímajúc si jeden druhého. Asi tak maximálne to môže skončiť u teba, ale môže to skončiť aj úplne inak, lepšie. :)
zavodou ja presne tiez tuzim ist bud do Velkej Britanii alebo do USA. Presne do tychto dvoch krajin ako ty :) uplne :) A taktiez je mojim snom naucit sa pekne po anglicky...joj co by som zato dala... dufam, ze sa mi to podari no :)
Ja na tvojom mieste by som tym spoluziakom vymlatila dusu, svine hnusne...
Kristina16 - Nadávali na mňa, no poza chrbát, nikdy nie do tváre, ale počula som to, lebo na mňa nadávali, aj keď som bola v triede. Ohovárali ma, smiali sa zo mňa (poza chrbát), mali na mňa blbé poznámky. Fyzicky ma nešikanovali.
Ale psychicky ma to ruinovalo, pretože som EXTRÉMNE citlivá a nevydržala som to.
Utiekla som do Anglicka, i keď mojím snom je USA. Nevzdávam sa, snažím sa tam dostať. Ale splnila som si taký menší sen. Vedieť po anglicky.
@Midav2221 dakujem za rady :)
@Swift no ja som sa aj skamaratila s jednym dievcatom na kruzku :) A k tomu chalanovi...keby sa medzi nami stal nejaky trapas, lebo predsa len nepoznam ho, neviem aky je, tak stretavat ho na zastavke potom.. to by som nezvladla asi
@zavodou "Ked boli spolu, spravali sa ako kamarati, ale akonahle niekto nebol v skole, kydali nanho neskutocne" - presne toto robia aj moji spoluziaci. Je mi z toho na grc. To mi je luto, ze ta sikanovali... a to ti nadavali, ci ta aj fyzicky sikanovali ? A mozem sa opytat do akej krajiny si odisla ?
@hurmikaki to nutkanie na zvracanie je hrozne :( urcite vyskusam ten nadych a vydych... dakujem. No znamky sa mi zhorsili preto, lebo som sa nevladala a nedokazala sustredit na ucivo (i kvoli zdravotnym problemom). Cele to na mna dolahlo. V prvom rade si to budem musiet vyriesit v tej mojej hlave, lebo inak sa nikam nepohnem no :(
mkikik prestup zatial nezvazujem, kedze ine gymnazium je v inom meste, ktore je daleko. Nad tancom som uz tiez rozmyslala, dakujem za radu :)
Proste ak ti tam nieje dobre tak prestup..ja som to tiež tak vyriešila..začni sa venovať napriklad tancu a uvidiš ako sa uvolniš..
pokial to nechceš riešiť so psychologom, tak si to musíš utriediť v hlave.. že do tej školy chodíš pre seba,.. nie koli nim... ale aby si mala maturitu...
ja som sa so spolužiakmi absolutne nebavila, bola som na rozumovej urovni niekde uplne inde ako oni, ktorí od pondelka do stredy len o tom točili ako sa ožrali cez vikend a čo vtipne pri tom zažili a od štvrtka do piatka sa hádali že kam sa pojdu opiť.. to bola ich večná tema, každy tyžden, 4 roky...
ja som puštala hudbu v sluchatkach, robila som si ulohy cez prestavky aby som nemusela doma, chystala si učebnice na dalšiu hodinu,
opakovala učivo.. a mala ich u riti..
nauč sa to aj ty...
najväčši problem je to nutkanie na zvracanie, ked to príde tak predýchavaj, zhlboka: nááádych,,... a v duchu si to hovor... a výdych... a pomaličky počítal do 10 a pomedzi to nádych, výdych...
pusti si oblubenu hudbu do uší a zameraj sa na text piesne a nerieš ze ideš do skoly..
lebo ked to bude pretrvavať a pride nechutenstvo...
ale aj to že si sa zhoršila...??? akože prečo? ked píšeš že doma nemás problem..? tak prečo sa neučíš...?
ak to bude pokračovať tak za tym psychologom zájdi... a drogy- antidepresiva brať nemusíš, - tie dava psychiater,... a toho nepotrebuješ...
Ja som na tom bola tak isto, dokonca horšie, ako ty. Všetci spolužiaci (do nohy) boli falošní. Bola ro jedna falošná trieda. Keď boli spolu, správali sa, ako kamaráti, ale akonáhle niekto nebol v škole, kydali na ňho neskutočne. Rozširovali o ňom (pravdivé) veci, dokonca aj úplne intímne. Normálne ma z nich napínalo.
Ja som sa s nikým z nich nebavila. Aj kvôli tomu, akí boli, ale aj kvôli tomu, že som strašne hanblivá a mám sociálnu fóbiu.
Oni zo začiatku školy (všetko sa to odohrávalo na strednej) po mne tak divne kukali, pýtali sa ma, prečo s nimi nehovorím. Hovorila som im, že mám len takú povahu. Od druhého polroka 1. ročníka, ma začali využívať (lebo som bola "tá dobrá"), šikanovať. Vydržala som to, no nie celú školu. Vo 4. ročníku som bola psychicky na dne, mala som z toho depresie. Zvažovala som samovraždu. Nemala som žiadnu kamarátku, nikoho, komu by som sa mohla zdôveriť, hoci som mala rodičov. Neuveriteľný hnev som v sebe potláčala. Začala som neznášať ľudí. Až tak, že by mi nevadilo, keby som niekoho zabila. Mala som vtedy 19 a našetrené nejaké peniaze. Jedného dňa to na mňa celé doľahlo. Vykašľala som sa na školu, na vzdelanie, na okolie v ktorom som žila a odišla som z domu. Bez toho, aby to rodičia vedeli. Nikto o tom nevedel. Rozhodla som sa začať nový život. Lepší život a na vzdelaní mi nezáležalo. Odišla som do zahraničia a odvtedy (prešli 2 roky) som nebola ani raz doma. Školu síce dokončenú nemám, ale netrápim sa, žijem.
Keby som tam ostala naďalej, nebola by som už na tomto svete.
Som rada, že som sa tak rozhodla. Pre mňa je dôležitejšie zdravie a radosť, než nejaké vzdelanie. Teraz mám okolo seba dobrých ľudí.
Všade určite nie sú takí ľudia, ale myslím, že na tých stredných je to dosť časté. Človek by čakal, že keď už sú skoro dospelí, tak budú mať rozum, ale asi je to často presne naopak. Na vysokých je to isto všeobecne oveľa lepšie, ale keď si ešte len v prvom ročníku na strednej, tak sa ešte načakáš a nedá sa to už len proste odignorovať. Keď sa tam už niektorými bavíš, tak sa s nimi skús zblížiť ešte viac, ak aspoň niekto za to stojí, s nimi sa kamaráť a ostatných nechaj tak, ale asi sa snaž nebyť úplne tichá, ale daj najavo nejaké sebavedomie, lebo inak tí bláznivejší si budú ešte viac dovoľovať. Tie dve spolužiačky, ktoré sa nenávidia, sú kapitola sama o sebe. Triedna by sa tiež mohla zaujímať o dianie vo svojej triede, či sú nejaké problémy atď. A ešte ak sa nie je moc s kým kamarátiť v tvojej triede, tak skús aj iné triedy, krúžky a podobne, isto sa nájdu ľudia, ktorí sú na rovnakej vlnovej dĺžke ako ty. A k tomu vzťahu, ja som na tom podobne ako ty, takže si to viem predstaviť, ale treba sa prekonávať, aj keď z toho môže byť trapas. Ty máš tú výhodu, že si dievča a keď prejavíš záujem o toho chalana, možno bude zaskočený, ale pravdepodobne milo prekvapený. Nerozmýšľaj nad tým, že niečo popletieš, proste ho oslov a keď je chalan rozumný, tak bude všetko ok, nech už sa to vyvinie akokoľvek.
Takze, tento problém je celkom bežný a bežne veci sa ľahko riešia :) . V prvom rade si uvedom že druhých ani veľmi nezaujíma čo robis, v podstate im to je jedno. Dokonca keďže si tichšia tak nie si ani v podvedomí ľudí, to znamená že keď sa ti náhodou stane nejaká trápna situácia tak na to rýchlo zabudnú. V škole sa zameraj ( alebo si nájdi ) len jedného človeka a s ním si vytvor kamarátstvo . Potom sa hanbis tak si pomysli čo všetko ti ide dobre, v čom vynikas, aké sú tvoje dobre vlastnosti . Ďalšia celkom zvláštna vec ktorá by v tomto prípade mohla pomôcť je, že si nájdeš nejakú záľubu a potom, začni robiť niečo pravidelne. Ja napríklad keď pridem domov zo školy, prezleciem sa, vyberiem si čajník a urobím si caj . Keby si niečo konkrétne ešte chcela tak napis. Pekný večer .
