Ahojte, rozhodla som sa, že tu napíšem, keďže už vážne neviem, ako si mám pomôcť. Som psychicky strašne zničená zo školy... ale nie z učenia (s tým problém nemám), ako to mnohých z vás teraz určite napadlo, ale zo spolužiakov a celkovo z ľudí. Chcela by som vás poprosiť ešte takto na začiatok, aby ste mi nepísali po prečítaní aby som šla za psychologičkou/psychiatričkou alebo aby som brala antidepresíva a podobné hovadiny... ja sa chcem z toho dostať ale viem, že sa to dá aj bez toho. Takže teraz sa tu trochu "vyrozprávam" (keďže nemám komu inému, keďže sa obávam, že by ma nikto z mojich blízkych nepochopil).
Takže ako som tu už napísala, môj problém nastáva v škole, respektíve v triede. Opíšem vám tu môj bežný školský deň.
Keďže som z dediny, tak chodím do školy do mesta (teraz je to 1.rok čo som na strednej). Celých 9 rokov som chodila na ZŠ do našej dediny. Takže teraz to mám oveľa tažšie. Asi už od januára ma skoro každé ráno, keď sa blížim ku škole nadvihuje na zvracanie, niekedy to začne už aj v autobuse. A tie pocity na zvracanie trvajú až na začiatok 1. hodiny. Aj to počuť, ako ma nadvihuje. Mojím problémom bude to že sa neviem v škole uvoľniť, ako napríklad doma. Najhoršie na tom je to, že som si v poslednom období zhoršila aj známky, keďže som sa nevedela vôbec sústrediť a bola som totálne vyčerpaná a psychicky na dne. Ale to, že nevládzem, je aj tým, že mám nejaké zdravotné problémy (ale to nie je podstatné teraz). Čo sa týka spolužiakov, našla som si tam pár ľudí, s ktorými občas prehodím reč a tak... ale môj najväčší problém je asi taký, že ma v skutočnosti vôbec nezaujímajú. Moje každodenné myšlienky sú asi také, že chcem odtiaľto čo najskôr odísť preč, niekde do zahraničia. Nebaví ma to tu. Čo sa týka vzťahu, tak ten som nemala ani raz. A viete. v čom je problém ? Že sa strašne hanbím, stále som v napätí... a vlastne, ani si neviem predstaviť, žeby som s niekým chodila. Ináč, sem-tam stretávam jedného konkrétneho chalana na zastávke, ktorí sa mi páči ale ja sa mu bojím pozrieť dokonca aj do očí. Keď takto nad tým premýšľam, tak som najradšej aj sama, lebo sa bojím, že niečo popletiem, zle poviem alebo že sa strápnim. Keď som raz šla so spolužiačkou do nákupného centra, strašne som pociťovala úzkosť. Najradšej idem všade sama, alebo keď tak, tak ešte s mojou rodinou. Ale inak nie. Ale mne to nevadí... zato niektorým mojím spolužiakom očividne áno. Už od začiatku, keď viacerí videli, že sa skoro s nikým nerozprávam, a že som taká tichšia, tak divné pohľady boli na svete. Pričom ja som sa iba bála a hanbila. Ale to sú ľudia... koho nepoznajú, toho odsúdia...a toto ma najviac štve. A viacerých, čo som si všimla, tak riešia iba druhých. A ako čerešnička na torte...najviac ma ide jeb*úť ešte z jednej veci. V triede máme dve spolužiačky, ktoré sa nenávidia. A kydajú na seba poza chrbát. Jedna je bifľoška, ktorá chce s každým za dobré, a tá druhá je taká papuľa, ktorá si dovoľuje a tak... ale aj napriek tomu jej tá bifľoška lajkuje fotky na instagrame, keď nejakú pridá. Ok, niekto si teraz povie, že prečo to riešim, ale... proste je mi zle z toho akí sú niektorí fakt falošní.
Priznám sa, že na túto stránku chodím dlhšie, a musím povedať, že mi pomohla a otvorila oči vo viacerých veciach. Keď som tu čítala, ako dopadli, niektorí, ktorí boli v škole takí tichší, ako ja teraz a ako si k nim spolužiaci dovoľovali, tak mám v škole takú väčšiu odvahu, taký adrenalín pred všetkými a zároveň taký odpor. Ja vlastne nechápem ani samú seba. Doma som normálna, taká sama sebou,drzá, ale akonáhle prídem do školy už sama sebou nie som. Som milá, rada pomôžem a to je chyba. Je pravda, že niektorí si ku mne začali dovoľovať a využívať to.
Ale celkovo, je to strašne smutné, že si ľudia dovoľujú k takým, ktorí sú tichší. Je mi z toho zle.
Fakt neviem, čo mám robiť. Ako to mám vydržať ? To sú vážne všade takýto ľudia ?
Potom nech sa niektorí nečudujú, že som najradšej sama.
PS: Prepáčte, za takúto dlhú správu, ale musela som sa vyrozprávať, lebo ma zachvíľu z toho všetkého šľahne.
Trápim sa kvôli škole
@Mo22 tak to je super...nechcela by si mi napísať ? Alebo ja tebe...keď tak :)
@Kristina16 ano som na strednej prvacka
@Mo22 no tak to sme dve :) a koľkatáčka si ? Si tiež už na strednej ?
Ahoj, tiez mam taky problem, v škole som tichá, nikto sa so mnou nebaví, cez velku prestavku sedím sama a ostatné spolužiačky sa tam rozprávajú....doma som úplne ina ako v škole, viac komunikativna a tak, teším sa az pridem domov, a potom zase škola... fakt tam nerada chodím, aj by som sa porozprávala ale ja sa bojim co povedat, a neviem co mam k tomu povedat... poradite mi?
@Cliattsi bola by som veľmi šťastná, keby sa to podarilo...ok napíšem tu :)
@bezo ďakujem veľmi pekne za rady :) skúsim tú meditáciu, keď píšeš, že pomáha...len si musím nájsť čas nato :)
kika ... pala si nevšimaj ale že absolútne na tomto foore niesom dlho a ak sa da zablokuj si ho :P a k téme nieje natom nič zle že si INA možno aj tie SKVELE BABY ktoré máju veľa pozornosti sú tiež natom ako ty len si to nechcú priznať preto sa posmievajú iným je to ubohe, čiže vlastne ty si ta silna osoba že si nemusiš takto zvyšovať sebavedomie... skus pozerať ktorí to máju tak jak ty napríklad že niesu moc oblubení take kamarátstva sú najlepšie a keď ich nespoznáš na strednej tak určite niekde inde možno náhodou. mal som to podobne a tí čo sa posmievajú a su falošní su na dne ešte viac než si myslíš čiže len hlavu hore a nejak presunut myšlienky inym smerom napr meditovat mam stym fajn skúsenosti ak chceš skusit meditovať môžeš sa mi ozvať, je to skvelý spôsob ako odburat stres :P
Primitívna puberťáčka. Tu zlyhala výchova, ale že úplne. Dnešné mladé šťandy si dovoľujú do starších (vrátane rodičov) až príliš. V prípade, že niečo nie je podľa ich predstáv, tak chytajú "depresie", režú sa, fajčia, pijú, nadávajú na celý svet a každému atd. Chyba je v tom, že rodičia, zvlášť otec sa neodváži dcéry ani dotknúť, zato vidávam, ako matky nahádžu synom na riť aj pred x ľuďmi. Potom z týchto slečiniek vyrastajú arogantné, namyslené a drzé pipky, ktoré si môžu bestrestne na každého otvoriť hubu. Nič však netrvá večne a každá raz skôr či neskôr dostane od života cez hubu...
@zavodou vystihla si to :) on už radšej aj prestal odpisovať...
@Swift presne tak. Treba stále skúšať...