Nebavi ma bezstarostny zivot

Ked som mal 18 tak som nutene odisiel z domu, ale za 3 dni som si dokazal najst ubytko a pracu a fungovat. Pretlkal som sa kadejako, prekonaval problemy, plnil si postupne sny az som dospel do stadia, ze mam az moc velky prijem z podnikania, mam dom, velmi slusne auto, podnikanie je rozbehnute - je to easy najma z pohladu, ze som sam sebe panom a ze ked sa nieco dokasle, tak ma nik nepokarha ALE strasne ma to teraz nebavi. Coraz castejsie tuzim byt znovu v nejakych existencnych problemoch, riesit veci, ked clovek doslova nema kde spat a co jest. Mal som strasne dobry pocit, ked som to vzdy dokazal nejako vyriesit. Som normalny, ze takto uvazujem? Ze ma nebavi zit, ked vsetko ide velmi lahko? Ked si mozem dopriat strasne vela veci a ja si to nechcem dopriat? Mne staci len ten pocit, ze kebyze chcem, tak si to a to mozem hravo kupit a neurobim to. Tie sny co som si plnil boli take jednoduche - napr. kupit si 2 kg bananov, lebo v detstve som nemal, astronomicky dalekohlad, hifi veza, discman, okupat sa v mori a taketo male jednoduche veci po ktorych som tuzil, ale tie uz vsetky mam a po nicom inom akoby netuzim. Co si o tom myslite? Ja mam pocit, ze ten existencny stres ma akoby niecim nabijal, aby som nieco urobil so zivotom, tak ma to povzbudzovalo, toto teraz je skor akoby o takom kazdodennom prezivani v rutine, kde mi nic zle nehrozi a ani sa uz nemusim snazit. Je to akoby nuda. (Mam 40 rokov ak je to dolezite).