Nechuť do života

Ahoj ak chceš nechaj kontakt a pokecáme, so sociálnou fóbiou bojujem už dlho a mám nejaké úspechy. :)

Ja som sa rozhodla,ze zacnem novy zivot,v poslednej dobe toho bolo na mna vela,dostala som sa do bodu,kedy som nežila,iba bola..kazdy den zivot v strachu,plač,lutovanie...a hlavne strach,ktory ma vzdy brzdil..a moje srdce,ktore chcelo dobre vzdy pre inych...
Konečne nastupujem do prace,budem predavačka a som na to hrda,peniaze davaju kridla,aj ked nejde o 1000 eur..budem sa vediet o seba postarat a to je zaklad. Neskôr chcem ist do nájmu a konečne sa venovat tomu,co ma naplna a bavi...problemy boli,su a budu..ale JA sa uz nechcem nechat tahat dole
..

Nepovazuj sa za odpad a rozmyslaj radsej, kam by ta vzali do roboty. Mozes ist do fabriky a na ubytovnu, to by si snad zvladol a aj by ta vzali. Tam robi plno ludi bez skoly a co? Ale aspon si vedia zarobit na zivobytie, aj ked malo sice, ale lepsie ako nic. Rodine tvojej ani nevadi to nizsie vzdelanie, ale im vadi to, ze nepracujes a nezarabas a musia ta chovat. Tak ked sa vzchopis a zacnes pracovat, tak bude dobre.

ja som si presla niecim podobnym, nebolo to tak na hrane ako to mas ty, ale skus si precitat svoj prispevok este raz po sebe, obvinovanie okolia, na zaklade ktoreho si si vytvorila negativny obraz o sebe.

Ja som si tiez myslela, ze zivot mi uteka pomedzi prsty. A vzdy som chcela vediet po taliansky...a hadaj co? Mam 30 rokov a ucim sa taliancinu len 3 mesiace doma a uz sa na mna zaklady nalepili...Nebolo nic lahsie ako dlhe roky fnukat, ze by som chcela vediet po taliansky a nic preto nespravit...

Kazdy sme za svoj zivot zodpovedny sami, ak sa ti nieco nepaci, zmen to. Ak nemas silu, tak ju v sebe najdi...to ze sa vzdas a cakas na smrt vobec nie je hrdinske ani obdivuhodne a dokonca prepac, ani polutovania hodne...to dokaze kazdy - vzdat sa....ale kracat dalej aj ked nevladzes, prekonat strach, aj ked sa ti podlamuju kolena, to je HRDNINSTVO! jedna kamoska zacala na tuto temu pisat blog a veru ma inspirovala, aby som len nefnukala a radsej so sebou nieco robila a mohla byt na seba hrda! ak by som niekoho oslovilo - tu je blog onesecondoneminute.blogspot.com

Boh ťa má rád.

nicollette12 - Ďakujem ti. S tou Amerikou sa posnažím, je to môj sen.

Našla som na internete ponuky práce na predavačku, no tam sa požaduje komunikatívnosť a spoločenskosť, či čo. Problém je, že mám dosť silnú soc. fóbiu a tieto požiadavky ma desia. Viem, že sú normálne, ale ja taká neviem byť.
Pre mňa by bolo najlepšie, pracovať niekde v ústraní, kde neprichádzam s ľuďmi veľmi do kontaktu. No také práce s mojou kvalifikáciou, sú na nič.
Myslím si, že keby som bola v inom štáte, tak by som sa osmelila. Neviem, či je to len falošný pociť. Vyzerá to, akoby som sa tu na Slovensku bála otvoriť ústa.

SomOdpad:

Ak Vás niekto odpísal v prvom rade ste to Vy sama...ľudia ktorí sa ocitli v podobnej situácii ako Vy sa z nej dostali iba tým, že si prestali ubližovať, začali čeliť tomu, čo ich trápi a postupne svoj život menili.

„Nemám absolútne žiadnu cenu. Som padavka. Nič viac.“ len tak ďalej, ak takto budete pokračovať, ďalší pokus o samovraždu už môže byť úspešný... Ak sa však rozhodnete prevziať zodpovednosť za to, ako sa cítite a nedovoliť ostatným, aby určovali Vašu hodnotu, pokojne mi napíšte rada Vám pomôžem. Bude si to však vyžadovať intenzívnu prácu v sebe, ignorovanie sebaľútosti, ale vráti Vám to radosť do života a vnútornú silu, ktorú ste doteraz prenechávala iným...

liara - Myslíš, že ma to nenapadlo ? Nič také nájsť neviem.

Musíš si nájsť niečo, čo ti bude v živote robiť radosť!!

Zi hlavne pre seba a nie pre niekoho ineho a hlavne nie podla niekoho ineho. Nechapem, preco sa hned treba utapat a rozmyslat nad koncom, to nie. Neboj sa, vsetko bude dobre