Dobry den. Mam 19 rokov a ja jednoducho musim byt sama. Ak som s ludmi viac ako hodinu, tak ma prepada divny pocit a akoby instinkt mi hovori, ze musim rychlo utekat niekde kde budem sama. Je to ako ist na zachod. Proste musite. Najnovsie je to so mnou tak, ze ja uz ani nechcem byt s ludmi okrem mojej rodiny. Proste chcem robit vsetko sama a byt vsade sama. Ak som niekde kde je vela ludi, idem sa zblaznit a je mi do plaču.
Najhorsie je to v skole pretoze som medzi nimi 7 hodín a citim pocit uzkosti. Hoci tam mam 2 kamaratky, nedokazem byt dlho ani s nimi. Hanbliva uz nie som ale jednoducho mam potrebu byt sama. Citim sa neskutocne osamela medzi ludmi. Jediny clovek s ktorym som dokazala byt aj kazdu sekundu, bol moj byvaly. To co z neho vyzarovalo... vztah uz nechcem to nie. Nasla som si par fajn kamaratov, je mi s nimi super ale akonahle ubehne hodka, dve, ja jednoducho musim ist tam kde budem sama alebo aspon tam kde nemam pozornost a nikto ma nepozna. V skole chodim na zachod, dokonca tam aj jem. V novembri stuzkova na ktoru jednoznacne nejdem, za čo ma cela trieda pekne odcudzí a asi aj ukameňuje lebo pre nich je stuzkova cely zivot. Desí ma predstava ze na intráku v izbe nebudem sama. Pomozte mi nejako, ja musim byt sama inak nie som stastna. Alebo ako to liecit alebo ja neviem. Na youtube je dokument o chlapovi ktory je sam a uz 7 rokov zije v aute a ani z neho nevystupuje. Je kurierom a neskutocne ma to zaujalo aký ma svet a nikto iny v nom nie je.
Mam to riesit ci nechat tak?
Ja to cítim tak isto. Síce, ja kamarátky nemám, ani frajera (ani ho nechcem) a nechodím vôbec von. Niekedy mi tá samota lezie na mozog, no nie preto, že som sama, ale preto, lebo by som chcela mať pri sebe človeka, ktorému by som sa chcela zdôveriť, človeka, ktorý by mi pomohol, stál pri mne a ja pri ňom. Nie vzťah, ale priateľstvo.
Ale inak nemám rada byť medzi ľuďmi. Najradšej by som bývala sama. Niekde v prírode, kde je len jeden dom/chatka alebo v karavane. Mohla by som ísť kamkoľvek, všade by som bola doma.
Len ja, príroda a ticho.
Ahoj, ja som na tom velmi podobne, len mne nebyva v spolocnosti vyslovene zle, lebo napriklad ked som s urcitymi ludmi, stravila by som s nimi aj hodiny. Takze to bude mozno skor o tom, ze si introvert a tym padom sa dobre citis iba v spolocnosti istych ludi.
Ahoj, mám to dosť podobne aj ja. Keď som dlhšie v prítomnosti viacerých ľudí, býva mi do plaču, raz som to nevydržala a som sa rozplakala a kamošky na mňa pozerali že čo mi dokelu je :D?!
Ak ty vyhovuje samota je to tvoja vec, ale zda sa mi ze mas priznaky socialnej fobie a ta by sa mala liecit, lebo nie je normalne aby si mala v pobyte v spolocnosti uzkosti. Ak by si nemala uzkosti pri pobyte v spolocnosti tak by to bolo v pohode.
Co sa toho intraku a spolocnosti tyka dalo by sa tomu vyhnut tak ze by si si nasla nejaky jedno izbovy byt na prenajom. Neviem ci ti rodicia na to daju peniaze, ale keby aj nie tak mozes si najst brigadu a nejake peniaze zarobit a platit si najom zo svojho nie ?
Ahoj, ja to mám tiež podobne ako ty. Ja mám priateľa tiež už 4 roky a strašne som si navykla byť s ním čo znamená, že s kamarátkami sa tak už nestretávam ako kedysi, keď som vzťah nemala. Vtedy som v jednom kuse lietala po vonku, chodila ku kamoškám, trávila s nimi kľudne aj celý deň a nechcelo sa mi ani domov ísť keď som musela. A teraz to je tak, že kamarátky mám ale ako keby nemám potrebu sa s nimi moc stretávať. Som rada v ich spoločnosti, ale tiež keď už sa vyberiem raz za čas s kamarátkou na kávu, alebo sa prejsť, tak po hodinke, dvoch sa mi tam už nechce byť a radšej chcem byť sama, alebo s priateľom. Ale u mňa to záleží aj od nálady. Niekedy by som bola najradšej aj týžden zavretá sama, alebo sama niekam ísť, no niekedy mám potrebu byť stále s priateľom, alebo občas aj že urobiť si celý den s kamarátkou. No začala som si to dosť uvedomovať. Ale práveže kamarátkam moc ani nevadí, ked sa nestretávame dlhsiu dobu, skôr si iba popíšeme, lebo chápeme naše súkromie a skoro všetky náme svoje vzťahy a svoje osobné veci, ktoré riešime. Takže je to aj o tom pochopení.
Ahoj.
Napadlo mi, že by možno bolo fajn zamyslieť sa nad tým, ako ti bola v minulosti (detstvo atď) ponúkaná láska a ako si ju prijímala. Človek je od nej doslova závislý a nedokáže bez nej žiť. Samota podľa mňa nie je riešenie. Teda pokiaľ ju nevyužívaš pre nejaké dobro.
Ako píšeš, vo svojom živote si už zažila osobu (bývalý), pri ktorom si necítila potrebu od neho odísť, necítila si pri ňom úzkosť po nejakej hodine alebo tak :) Čím sa odlišoval od tých kamarátiek, pri ktorých cítiš to nutkanie odísť? Možno si len viacej vnímavá a spoločnosť neznámych (alebo menej neznámych) ľudí ti spôsobuje úzkosť, možno sa pri nich cítiš zraniteľná, poprípade máš rada intímnejšie vzťahy (také tie hlboké, dôverné, úprimné, plné pozornosti). Možno pri nich nemáš pocit toho, že ťa majú radi alebo niečo podobné. Dôvodov môže byť mnoho. Popravde, tiež mám rôzne pocity v spoločnosti iných ľudí. Necítim sa uvoľnene ale to chce len tréning.
Ešte by som ti chcel povedať, že to, že ti predošlý vzťah nevyšiel neznamená, že teraz sa máš uzatvoriť a odmietať si niekoho nájsť. Ak sa na bývalého hneváš, tak sa mu snaž odpustiť. Na svete je kopa skvelých ľudí, do ktorých je fajn sa zamilovať :) Držím ti palce a ten prvý komentár si veľmi nevšímaj. Autor si asi pomýlil tému :D
Ty si myslíš že každý je taký primitívny dedinský kokot ako ty a zaujímajú ho kravské pletky a ohováranie.Nevidel si svet nevieš čo to je preto si na jednej lodi a úrovni so svojimi gadžovskými spoluobčanmi.Vyzeráš tak správaš sa tak a také máš aj názory.Hlúpy sedlak ktorého zaujímajú iba dedinské pletky a bludy preto ja sa taķýchto baranov stránim nie preto že by som sa ich bál ale preto že nechcem byť na ich úrovni.Nepotrebujem ich v ničom ani som ich nikdy nepotreboval ani ich názory.
