Strašne si vyčítam to, že som v škole tichá... neustále ma to ničí deň za dňom... čoraz viac a viac. Nechápem to. Keď idem napríklad odpovedať pre tabuľou tak strach vtedy vôbec nemám a nehanbím sa (divné nie ?) Ale zase cez prestávku v škole sa vôbec neviem uvoľniť. A v poslednom čase som si uvedomila, že sa málokedy smejem, lenže ja by som sa aj chcela smiať a byť veselá ako ostatní ale tá úzkosť mi to nedovolí. A akonáhle prídem domov, tak som hneď uvoľnená. Mám pocit, akokeby som sa bála mojich spolužiakov a moje myšlienky vždy smerujú k tomu, že sú niečo viac ako ja.
Čo mám s tým robiť ? Strašne ma to trápi. Už ma určite všetci majú za "podivína" keďže málo rozprávam a tak.
Nemáte nejakú radu ako sa uvoľniť a ako sa cítiť v škole ako doma ?
A takisto chodím domov na autobusovú zastávku. A keď vidím tých ľudí na tej zastávke (je to taká veľká autobusová stanica) tak pociťujem taký strach a neviem ako sa mám tváriť. Taktiež niekedy mojím autobusom chodí aj jeden taký pekný chalan (ktorého ináč vôbec nepoznám) a všimla som si, že ani ja jemu nie som ľahostajná. Lenže zatiaľ sme spolu neprehodili ani slovko. Vždy keď ho uvidím tak pociťujem zase taký stres, úzkosť a neviem ako sa tváriť.
Mám pocit, že mi to pomaly ale postupne začína ničiť život a neviem čo robiť... Ako sa mám uvoľniť ? Prosím poraďte mi, lebo ja už neviem ako ďalej
Keby sa niekto pýtal, mám 16 a chodím teraz 1. rok na strednú. A prosím, nepíšte mi, že byť tichá a taká hanblivejšia je dobré, lebo ja taká nechcem byť, lebo keď vidím niektoré divné pohľady, ktoré smwrujú na mňa tak mám dosť :(
Mám taký pocit, že sa bojím ľudí, neviem sa uvoľniť, som tichšia
pendrek - Tak na tom potom nie si až tak zle. Ja kamarátky nemám. Za celý svoj život som žiadnu nemala. Som tichá a hanblivá, mám soc. fóbiu a som poriadny extrém. Preto ten nezáujem zo strany ľudí.
presnetakaista pár kamarátiek v triede mám...a ty ?
presnetakaista tak to mi je veľmi ľúto. A môžem sa opýtať ako si dovoľujú k tebe ? Došlo to až k šikane a tak ?
pendrek - Ku mne si dovoľujú, neviem sa brániť a som na tom psychicky zle kvôli tomu.
Kontrol0r ja taká nechcem byť, to je ten problém, proste nedokážem sa s tým vyrovnať.
Odmalička sa mi už splnilo viacero cieľov, ktoré som chcela dosiahnuť som dosiahla...len toto akosi nejde :(
A mám pocit, že tým, ako sa správam, tak pôsobím ako nejaký "ťuťko" alebo čo ku ktorému si môže každý dovoľovať.
Kontrol0r - Nemáš náhodou bipolárnu poruchu ?
Nemáš náhodou bipolárnu poruchu ?
Ono je ťažké podľa mňa nájsť hranicu kde je to povahovo a kde je to už sociálna fóbia. Ja napríklad som taký extrém, chcel by som byť extrovert, ak si pozriete môj fb tak by ste si pomysleli že určite som, lenže ja proste mám strach s ľudí. Mám dni keď sa cítim sebavedomo a nie je problém a potom prídu dni keď je všetko zle a aj bežné veci vo mne vyvolávajú úzkosť. No a teraz ma serie ten nevyužitý potenciál, čo by bolo ak by ta úzkosť nebola, kým by som bol, čo by som dokázal. Lebo mám 23 rokov, a veľa vecí som neurobil proste preto že som sa bál, a deje sa to znova a znova a znova. A mňa to mrzí lebo nerobím to čo chcem ale len to kde ma limituje psychika. Čiže podľa mňa nie je riešenie to prijať ak to tak človek nechce
Podľa mňa to vekom prejde :)
pendrek je to celkom normálne to čo sa u teba deje. Mnoho ľudí pociťuje v sebe paniku, stres, strach, úzkosť.. to patrí k človeku. Keby tie pocity v človeku neboli tak by potom napr. neušiel od nebezpečenstva alebo by si moc dovoloval v niečom. Stres je aj dobrá vec ak nie je moc prehnaný a pomôže nám zvládnuť napr. vypovedať pred viacerými ľudmi. Občas je to pre nás ako keby nejaký pohon k vykonaniu k nejakej činnosti. Taký zdravý stres je OK.
Niektorý sa kvôli stresu niekam utiahnu a niektorý robia hovadiny. Starosti si vôbec kvôli takýmto veciam netreba robiť pretože nič hrozného to nie je. Ale ak to občas človeka trápi tak určite sa s tým dá niečo urobiť, nejako tú úzkosť a stres zvládnuť.
Treba si uvedomiť aj to že ľudia sú väčšinou sebecký a občas sa vyskytne nejaký konflikt alebo hádka. A to nie je zlé, aspoň život nie je taký nudný. Netreba sa báť toho a nemusíš byť perfektná pre každého. Prijmi seba, maj sa rada takú aká asi. Jedna vec je moc jedinečná a to, že každý sme iný, nikto nie je rovnaký. Každý má inú osobnosť, tvar tela a atď. Ale zároveň sme si aj všetci podobný.
Netreba myslieť na to čo si druhý o tebe myslia. Nech si myslia čo si myslia je to ich vec a teba sa to netýka ale len ich. Samozrejme ak sa nerobia hovadiny.
Ty si ešte mladá a určite si pomedzi tvojích spolužiakov niekoho nájdeš a budete si vychádzať. Možno to nepôjde s každým a to je uplne v poriadku.
Nikto nie je na 100% introvert alebo extrovert. Ide o to čo viac dominuje a občas sa prejaví ex. aj in..
