Ahojte. Prosím vás o poradenie. Vyskytla som sa už dávnejšie v ťažkej situácií z ktorej som už psychicky na dne. Som 14 a pol ročné dievča. Už rok aj 4 mesiace mám priateľa ktorý je o 7 rokov odomňa starší. Veľmi ho ľúbim aj keď by si poväčšina ľudí myslelo že v mojom veku je to len nejaká detská zaľúbenosť a zo strany mojho priateľa využívanosť mladostvej. Čo vôbec pravda neni. Poznám ho vyše 2 rokov. Nikdy som nemala žiadnych ozajstných kamarátov a aj ked som mala už pár kamarátok ich chovanie mi pripadalo také detské. Jednoducho som si s nimi nerozumela a tak som taká samotárka. Moj priateľ je veľmi dobrý človek, ma má rád neklame mi a bere ma ako dospelého človeka podľa neho som veľmi vyspelá. Napriek nášmu velkému vekovému rozdielu sa nemienim s ním rozísť kôli zákazu mojich rodičov. Keď rok dozadu zistili že som s ním bola ďaleko od mojho bydliska lejo som im klamala . Bola to moja chyba pretože to bol neuvážený čin a odomňa veľmi sprosté, ale zároveň skúška či je môj priateľ naozaj človek ktorý ma má rád a nie je somnou len preto aby ma nejakým spôsobom využil. Odvtedy mi ho zakázali. Zakázali mi sa sním stýkať, kontaktovať ho alebo inak sa o neho zaujímať. Priateľ celé 2 mesiace popri tomto prípade bol úppne psychicky na dne . A ja tiež. Bol aj v nemocnici a bol na tom veľmi zle. Celé noci som plakala na iné nič nemyslela.Celé všetkk zlé čo som pokazila som len oľutuvala z dôvodu že som človeka ktorého milujem zranila tým že o ňom rozprávali všetci na dedine blbosti a len na neho ukazovali aký je sviniar. Pritom bola všetko len moja chyba. Bola som v dúfaní že sa toto všetko skončí bolo to nesnesiteľné obdobie plné strachu že ho nikdy neuvidím nikdy s ním nič neprežijem neprehovorím. že s ním nebudem žiť v jednej domácnosti. Bála som sa oňho. Bála som sa že ho navždy stratím. Pocit beznádeje bol strašný.Počas celých tých 2 mesiacov sa mi podarilo s ním skontaktovať potajomky keď mi rodičia vrátili telefón. Každý deň tam namňa čakal v nádeji že sa mu ozvem že som nanho nezabudla. Dokonca jeho rodičia už nevedeli čo s ním lebo bol psychicky oslabený.Od toho dňa sme si písali stále . Stále si aj píšeme si pravidelne stretávame sa potajomky aby nás nikde nevidel. Opäť ale v nádeji že nás nikto neuvidí že sme spolu. Že raz príde čas kedy sa postavíme na nohy a oznámime mojim rodičom že sme spolu že spolu aj budemem že chceme žit spoločný život lebo sme sa našli. Bolí ma predstava že by som život žila bez neho. Radšej by som sa zahrabala pod zem. Ublížila som im veľmi ale chcem aby som s ním bola. Aby sme sa nemusili pred nimi utajovať . Som ochotná splňať pravidlá ktoré by mi udelili ak by som ich zoznámila s priateľom a dohodli by sme sa vklude aby nám nebránili v našom vztahu. Chcem žiť mormálny život s ním. Bez ohľadu na vek. Prosím vás o radu ako im to povedať aby mi ho nezakázali znovu. Milujem ho nadovšetko.nechcem ho stratiť.prosím vás ako im to mám oznámiť aby ma pochopili.
Rodičia mi zakazujú človeka ktorého ľúbim
podobne00 . Dakujem za podporu a radu.. za to že si na mojej strane. Vidím že si si tiež podobným už prešla . Dúfam mi ten vzťah vydrží až pokial si posledný krát nevydýchnem.
Bola som na tom podobne (ja mladučká - v podstate dieťa, môj prvý vzťah, on dospelý)... V súčasnosti mám už o pár rokov viac, som zasnúbená (s iným mužom) a šťastná.. Ale... môj prvý vzťah vydržal 8 rokov a napriek tomu, že to skončilo nezmenila by som svoju minulosť. Ten vzťah mi dal do života veľa... Verím, že aj vzťah, ktorý začína skoro a/alebo vzťah v ktorom je vekový rozdiel nie je odsúdený na zánik... Kľudne môže vydržať na celý život.. a keď nie? skúsenosti, spomienky zostanú, posunie to človeka vpred (tak ako každý iný vzťah)...
Čo sa týka rodičov.. Je pochopiteľné, že majú o teba strach a nie je im to úplne po chuti. Ale to všetko prejde - keď budeš staršia a keď budú vidieť, že skutočne si s priateľom šťastná... Zatiaľ sa nauč správať zodpovedne, pomáhať doma, dobre sa uč v škole atď... Ukáž rodičom, že si zodpovedná šikovná slečna, ktorej môžu veriť :-)
A čo by som ti ešte poradila? 1. Bojuj za svoje šťastie. Ak si s priateľom šťastná nenechaj niekomu zničiť to. Si mladučká, to áno. Ale tiež máš srdce, vieš čo cítiš. (bojovať neznamená hádať sa s rodičmi - všetko s kľudom a rozumom)
2. napriek vzťahu nezanedbávaj samú seba - študuj, maj kamáratky, koníčky...
3. ak už začnete sexuálne žit chráňte sa, ale hormonálnu antikoncepciu ti skutočne neodporúčam
4.a v neposlednom rade dávaj si pozor! ak začneš byť vo vzťahu nešťastná (tým nemyslím obyčajné hádky a krízy) nezostávaj v ňom. si mladá a naivná (z toho si ale nič nerob, aj koooopec dospelých žien je naivných :-) ). musíš však mať rada samú seba, vážiť si samú seba a ak by prišiel čas kedy by si sa vo vzťahu skutočne trápila, ukonči to....
Držím palce :-)
Viem že je to moja prvá láska.. veď uvidím . Za neho som ale ochotná brať následky. My dvaja sme si už niečo povedali. Tiež tu ide len oňho nie len omňa. On tiež nechce stratiť jeho roky života zbytočne. Nechce si v budúcnosti hovoriť že stratil kôli mne roky života. Ja tiež nechcem to isté. Chcem byť s ním pretože je to človek ktorý mi daroval kus svojho života. zaplnil ma citmi láskou a nechcem ho stratiť. Ďakujem vám za všetky rady o pár rokov sa tu možno vyskytne odomňa odpoveď ako to všetko dopadlo.
Zlomené srdce by mohla mať aj s rovesníkom. Je to jedno, ak sa rozídu a nebude to z jej iniciatívy, tak jej to ublíži tak či onak. 15 rokov nie je veľa, ale zase ani málo, už to nie je škôlkárka, netreba ju vodiť za ručičku. Len tomu treba dať čas, rodičia sa s tým časom zmieria, ak vám to teda vydrží. Na strednej bežne prichádzajú prvé lásky, takže už to možno tvoji rodičia nebudú tak prežívať.
Maca88 - ale ved to je tvoja prva laska, da sa to akceptovat ze si za tym svojim budes stat a bude pre teba najuzasnejsi, aj keby na neho cely svet nadaval, to su prave tie ruzove okuliare, ktore su ale pri prvom vztahu normalne, to je tak ked sa prvy krat zalubis, ale ved casom uvidis ci to bol ten pravy alebo nie, len ze ci sa ti oplati ist proti rodicom ked ti chcu dobre len kvoli nemu, ked nikdy nevies co sa moze stat o mesiac, o rok, aj keby si nikdy od toho druheho zradu necakala, aj tak moze prist, prave vtedy ked to najmenej cakas, to nie je poucovanie, to je kruta realita, plno ludi ti to moze potvrdit, ale to pochopis potom :) rob si po svojom ked si tvrdohlava, a vsetko beries iba ako kritiku, co mne tak nepride, mne to pride ako laskavost ludi, cudzich!, ktori ta chcu uchranit pred zlomenym srdieckom, ale ved dobre, aj tak si urobis po svojom - clovek sa uci najlepsie na vlastnych chybach , ale z mojho pohladu tento vztah dlho nevydrzi, no neber to v zlom, ja rozmyslam triezvo a mam uz aj nieco odzite,takze ak to nechces vstrebat, tak si to aspon precitaj a ked bude najhorsie sa ti mozno z mysle vynoria prave moje riadky, ale aj ostatnich, ktori ti chceli otvorit oci :) vela stastia
Vy ste to neprečítali si dobre alebo som to ja zle napísala. Nehovorila som že veľký vekový rozdiel je medzi rodičmi. Ale malo to byť ešte k tým ľuďom ktorých poznám. Od rodičov len viem keď mi oni rozprávali o nich o tých známych ak oni sa stým vysporiadali.
Čo sa mi zmení v 15 ? Nič sa nezmení. Možno tak to že budem na strednej a mama s tým bude počítať že tam budú nové známosti. Ale je to vek kedy veľa dievčat v tom veku máva lásky svoje. Moje sestry tiež tak boli. Podľa mňa je to skoro ale ideálne aby som im to oznámila len neviem akým sposobom a o tom mala byť táto téma. Len je tu viacej kritiky než rád akým spôsobom im to povedať. Ale veď s tým som aj počítala. Priateľa neopustím. Aj keď moji rodičia ma zato aj zabijú. Moje sestry už niečo tušia už asi týždeň ale nechám to plynúť všetko časom . Potom sa už rozhodnem aj s ním kedy im ho aj oredstavím ale najskôr to povoem prvej mame tá ma po čase pochopí dúfam.
Maca88 - stale nechapem co sa na tom zmeni ked budes mat 15 rokov, ved dospela este nebudes, to budes az v 18, tak co robis z toho zazrak ze budes mat 15 a vsetko sa zmeni, tvoji rodicia na to budu mat taky isty pohlad ako doteraz, takze nic sa na tom nezmeni okrem toho ze budes o rok starsia.... nechapem co ti tu ludia radia, ved aj vy pochopte ze ked bude mat dievca 15 rokov tak sa tym nic nezmeni, dospela stale nebude, takze je to zbytocna rada... a len motate dievca na blbosti.... dalsia vec co mi pride zaujimava, ze pises ze tvoji rodicia maju medzi sebou tiez velky vekovy rozdiel a tvoja mama sa v mladosti tiez nahanala za chlapcami a napriek tomu maju k tomu taky postoj aky maju..
Zoznámili sme sa úplne nanápadne on si ma nehľadal .. to že sa z nášho kamarátstva stalo to že sme sa do seba zaľúbili na tejto veci nič nemení. Poznám ho celkom dlho na to aby som mohla s istotou povedať aký je. Kumne sa zle nespráva nevyužíva ma. A ešte raz opakujem že je veľmi starostlivý a nie on urobil prvý krok k tomu aby sme sa spoznali bližšie. Veď poznám kopu ľudí ktorý sú dokonca ld nižšeho veku s celkom viac staršími ľuďmi. Teraz sú už dospelí a žijú spolu.. od rodičov čo mi povedali ako to medzi nimi bolo normálne aj napriek veľkému rozdielu. Ak miluješ, bojovať o tú osobu budeš... verím mu veď bol pri mne vždy zažili sme spolu veľa pekných zážitkov za ten čas aj sme si dosť obaja spolu vytrpeli. Nemienim sa ho vzdať .Veď aby sme za jedno lano držali toľký čas a vydržali to. Aj keď je všade len kritika od našich. Za čo ich plne chápem.. Veď aj moja mama v mojich rokoch sa len naháňala. A čo si mám čo hľadať niakych spolužiakov keď ľúbim jeho a viem že na mňa počká že ked vydržíme budeme spolu tak či tak..nikto nas neovplyvní keby mi ho zakázali aj keby im to poviem po 15..16ke dokonca aj keby ho videli nevzdám sa ho. Viem že vy máte na to iný názor len kôli rokom. Okrem toho on má aspom rozum a srdce . Nie že by som ja hľadala a potrebovala nejakého fešáka.. toho človeka veľmi dobre poznám poznám ako sa správa v určitých situáciach aký je. Nevidím cez ružové bríle. Predsa rozmýšlam o budúcmosti. S ním ju spolu plánujeme už od začiatku.. ja len jediné som sa pýtala o radu ako to oznámiť našim a všade len kritika. Tú kritiku si nechajte vo svojej mysli. Náš vzťah neovplyvníte mám svoj rozum (ktorý vôbec ale že vôbec ..nemám)..určite nebudem lámať srdce aj sebe aj jemu keď chceme byt obaja spolu. Ostatným čo mi dali rady ako im.to oznámiť a popriali veľmi pekne ďakujem a určite to tak až po 15ke urobím.:)
Uplne suhlasim s ludmi ktori sa ti tu snazia otvorit oci, je pekne ze tebe narozprava hento tamto, ale skutocnost moze byt ovela trpkejsia.. nie je to idealny partner na prvy vztah... to musis posudit aj sama, on riesi pracu, ine veci, ty riesis skolu a si este len dieta, s ktorym plieska puberta a veris mu vsetko co ti narozprava, ja naozaj nechcem byt neprajna, ale ak sa jedneho dna bez slova vypari, ty budes plakat v kute so zlomenym srdcom a nebudes chapat co sa deje, lebo si si este ziadnym vztahom nepresla, pride kriza, hadky atd, ako to budes s nim riesit? Ved nemas ziadne skusenosti, si dieta, on ma skusenosti a velmi zle ako popisujes, to by ma zaujimalo ako sa zhodnete, uz len z vekoveho hladiska... idealny prvy vztah by bol keby si si nasla seberovneho (napriklad spoluziaka) ktory nema takisto skusenosti a vsetkl by si sa naucila casom, nie skocit do vztahu s nejakym dospelym chlapcom, ktory ma naozaj smiesne argumenty nato, preco nema seberovnu priatelku, ale hlada malolete dieta.....
On ma nebalil ved sme boli kamaráti. On robotu skončil pret 2 týždňami má zdravotné problémy. A určite sa mu viac oplatilo ísť do roboty ktorú ma bližše a za tie isté peniaze. Nemenil ju preto lebo ju nechcel. Našetrené má dokonca aj na auto. Keď sa uzdraví ide do roboty veď mi hovoril. Ale tu nejde o to. Ved jeho rodičia neživia to že nechodi do robty lebo ma opletačjy zlekármi lebo má niečo so žalúdkom. Ja už sa ani vyjadrovať nejdem tým čo mi poradili veľmi pekne ďakujem.
