Mám 25, za sebou dva vzťahy a prázdnotu v sebe.Napriek tomu,že sa snažím robiť, čo ma baví a aj som sa to snažila robiť počas vzťahov cítim prázdno. Niekedy ma to už s mojou prázdnotou tak nebavilo, že keď bol povedzme partner dlhšie smutný alebo naštvaný tak som ho ignorovala alebo bola nepríjemná no a malo to neblahý vplyv na vzťahy.Neviem,čo s tým, snažím sa s tým niečo robiť zopár rokov, ale akosi účinok žiadny. Kamarátske a rodinné vzťahy sú tiež divné, posledné roky mám pocit,že sa skôr so mnou bavia ľudia, ktorých mám rada menej ako oni mňa(predtým to bolo opačne) a niekedy aj s nimi sa cítim akoby som bola sama. Niektorí ma majú až príliš radi a tí mi zase prídu niekedy otravní,ale keďže poriadne nepoznám ľudí,ktorých by som mala tak naozaj rada, tak sa s nimi bavím. Chodím niekoľko rokov k psychologičke, ale zakaždým to má podobný priebeh:prídem k nej,mám pocit,že sa niekde posúvam,ale zároveň,že ju otravujem,potom si dohodnem ďalšie sedenie(aj keď si nie som v tej chvíli istá,či k nej chcem chodiť,ale vravím si pre istotu niečo mať v kapse), po pár dňoch myslím na to ako sedenie ruším,ale reálne neurobím nič(zruším,keď sa mi fakt nedá) potom váham pred sedením,či ísť,ale napokon idem a scenár sa opakuje. Mala som pokusy ísť aj k inému psychológovi,ale je ťažké sa s niektorými dohodnúť na čase,keďže študujem aj pracujem...prípadne po prvom sedení som mala pocit,že tomu človeku sa zverovať nechcem. Najhoršie je,že tento scenár,čo mám so svojou psychologičkou mám celkovo medzi ľuďmi..."fungovali" tak moje vzťahy s mužmi, niekedy aj kamarátkami a aby toho nebolo málo, neviem,či ma baví škola a práca aj keď už dlhší čas študujem a pracujem. Tiež neviem, či chcem vôbec rodinu. Mozog mi hovorí,že áno, ale ja neviem, či to tak cítim. Mám dni,keď áno a dni keď si poviem, že možno by som mala žiť sama. Doteraz som fungovala vždy na základe toho "pre" a "proti", no v konečnom dôsledku mám pocit, že čokoľvek si vyberiem je zle.Ja neviem,či je to tým hlúpym vekom,kedy človek ešte teoreticky nemusí vedieť, čo v živote chce alebo mojou povahou. Už by som si chcela nejako pomôcť a posunúť sa,no už nemám nápady,čo ďalej.....škola,práca, koníčky,snahy o vzťahy s ľuďmi, psycholog.Ďakujem za prečítanie.
Vzťahy o ničom
Pedag: co podla teba odpudi tych,co sa mi zveruju ?lebo vacsina ked im poviem,ze je toho uz moc tak mi to potom daju pocitit....a pozitivni odo mna bocia...a potom sa nebudem mat s kym rozpravat....ci sa da zvyknut na samotu?:D
Vzťahy sú komplikovanejšia vec ako celá pentatonika:-)
onicom: nahlodávajú Vás vlastné problémy (emócie), ktoré v sebe nemáte spracované, preto Váš "mozog" zavelí raz tak, raz onak..k Vášmu stavu prispieva aj to, že na Vás dopadajú aj problémy tých, ktorí sa Vám radi zverujú - im sa uľaví, ale Vám to nepomáha (preberáte to, ako sa oni cítia na seba).
Prístup drvivej väčšiny psychológov k riešeniu osobných problémov nebýva účinný (nesústreďujú pozornosť na to podstatné, tj. aby, sa človek učil uvedomovať si, prijímať a prejaviť to, ako sa cíti - do hĺbky, v akej je to potrebné..).
Máš pravdu. Pozitívne trochu pociťujem,že posledné dni ma o niečo menej iritujú ľudia ako keby som niektorých už začala brať akí sú. len dúfam,že táto zmena k lepšiemu nie je dočasná.
onicom - ale urcite to bude lepsie, treba mysliet pozitivne, v kazdej zlej veci hladat aj keby 1% stastia, radosti... a z toho sa tesit...
No neviem,ja som taka odmalicka. A to sa posledne roky urputne snazim. Ale dakujem za snahu o nejake vysvetlenie,mne uz nic nepomoze.Neviem,co ine by som mala skusit.
onicom - hmm je to zaujimave, mala by si zmenit pohlad na svet a celkovo na vztahy, lebo ked budes vsetko brat negativne tak to tak aj bude...ale chapem ta, moze to byt aj take obdobie v zivote ktore prejde same neskor, ale nespoliehala by som sa na to
V príspevku píšem,že mám aj koníčky,len som to nekonkretizovala,teda venujem sa písaniu,hudbe, maľovaniu. Len sú dni,kedy si môžem zahrať a nebaví ma to,aj keď povedzme hrám nejaký čas alebo som si minule namaľovala nejaké obrázky a po domaľovaní som mala krátky pocit úľavy,no potom znovu prišlo prázdno. Vieš ako rada by som bola keby som cítila vďaku za to,že sa ľudia bavia so mnou? Možno je to ale tým,že väčšinou sa so mnou bavia takí, čo sa chcú vyrozprávať-ja viem už toľko osobných vecí a niektorí ľudia mi hovoria aj fakt silné traumy a ja mám síce potom pocit,že "super, dôverujú mi", ale tiež chcem mať aj také vzťahy,kde sa môžem aj zabaviť. Už som si myslela,že som také našla...lenže spočiatku srandičky a potom vysvitlo,že dotyčná osoba sa chce hlavne vyrozprávať. ja neviem,možno by som chcela urobiť niečo,aby som takých ľudí nepriťahovala. A psychologičke neplatím,ona je cez poisťovňu.
A ten konicek som myslela na nejaky volny cas ak ti ostane, nebudes aspon premyslat nad blbostami
Mozno ta uz nebavi steteotypny zivot, ked pises ze studujes aj pracujes... urcite ti vela casu neostava na seba... tak si najdi nejaky konicek, fitko, malovanie, nejaky kurz, hoci co co by ta bavilo, len najprv to musis vyskusat a nie nad tym hned mavnut rukou ze nebavi ma to... mozno ze si najdes k niecomu vztah a nebudes tak riesit taketo detaily... lebo mne to pride ze sa do hlbky zaoberas kazdou vecou, co ani riesit nemusis... pises ze ta ma vela ludi viac rado ako ty ich, ak som tomu spravne porozumela a potom mas pocit ze sa ti pchaju do zadku, ale podla mna by si sa nad tym zamyslat nemala, bud rada ze mas takich ludi okolo seba, co ta maju radi a chcu s tebou travit cas, lepsie ako keby si bola sama... a si este mlada, po case sa to moze zmenit a budes mat iny postoj k tymto veciam... a ak mam byt uprimna tak ja osobne si myslim ze psychologicku by si mala zatrhnut.... jednoducho ju nepotrebujes, vies si s tym poradit aj sama, len o tom nemusis vediet este, treba prist na to ako zit inak a potom bude aj myslienie ine a aj vztahy budu ine... tak to je... a este navyse ak pises ze ti ta psychologicka nepomaha... zbytocne peniaze, radsej si nieco kup za tie peniaze pre seba a potes sa :) niekedy to clovek potrebuje :)
