Nikdy som nepatril k skalným fanúšikom myšlienky,že by sa s každou neštandartnou situáciou v živote malo utekať za psychológom alebo nebodaj psychiatrom. Nesúhlasím s tým ani teraz, no v posledné týždne začínam uvažovať, že nejakého psychológa predsa navštívim.
Viete, podľa mňa veľká časť ľudí volí psychológa ako ľahšiu cestu ( tou ťažšou je vyrovnať sa s vecami sám ). Ako mladému človeku, ktorí sa pohybuje aj medzi rovesníkmi mi to pripadá tak, že dnes mladí chcú mať silou mocou nejakú diagnózu, že už to nie je hanba ale póza (nikdy som to nebral ako hanbu). Psychológ dáva možnosť na sebaľútosť, upútanie okolia a pod. Samozrejme, len ak určí diagnózu, ktorá nie je až tak zlá a zároveň sa na ňu človek môže odvolávať keď mu to vyhovuje. Nehovoriac o ich mamičkách. Kedže už pár rokov trvá booom detských psychológov, školských psychológov, psych. vyšetreniach detí pri rozvode ( pred troma rokmi som vyšiel zo strednej tak cca viem ako to chodí ) tak sa z toho stáva trend. Trend, ktorý ale neslúží účelu a skôr si myslím, že je často kontraproduktívny. Každý zo súčastnených z toho niečo má ale primárny účel a síce že urobiť z človeka vyrovnanejšieho jedinca absentuje. Zamyslite sa, či skutočne psycholóvia (a psychiatri) tak veľmi pomáhajú, či ich naozaj potrebuje aspoň 3/4 ľudí, ktorí ich navštevujú a či sa oblbováky typu Xanax, antidepresíva a pod. nepredpisujú často zbytočne. Povedzte mi, je normálne, že sa dnes predpisujú oblbovaký mladým ľuďom skoro len tak ? Že doktori tak často posielajú k psychológovi, keď nevedia prísť na príčinu nejakého problému ? Nevravím, ľudská psychika vplýva na človeka, no myslím, že častokrát ide o volenie, pre doktora ľahšej cesty, = poslať vás tam, keď nevie stanoviť diagnózu. Nebudeme si klamať ako je to s úrovňou slovenských doktorov.
Napr. môj prípad spred pár mesiacov = zažívam stresujúcejšie obdobie, pôsobím vyčerpane a pod. Do toho som dostal chrípku, idem teda k obvodnej. A teraz si predstavte že na jej otázku prečo vyzeráte tak vyčerpane odpoviete, že toho máte trošku viac v práci ale dá sa to zvládnuť, okrem toho som chudý (už pár rokov mám problem s priberaním, doktorka na nič neprišla, jem normálne) a v tom zhone som pochudol ešte viac. Keď sa vypytuje či sa necítim unavený tak po mojej odpovedi (že niekedy) už odporúča psychologické a neurologické vyšetrenie. Darmo vysvetľujem, že si nemyslím, že stres je primárna príčina toho, že nemôžem pribrať a že moja úvana je logicky spôsobená tým, že viac pracujem a nie psych. problemámi. Súhlasím ale s neurologickým vyšetrením.
Idem teda na neuro, ktoré dopadne v poriadku vrátane CT až na hypertenziu. Darmo vysvetľujem, že som do seba dal viac koféinu než by som mal ( moja hlúposť, kedže som v ten deň šiel na to neuro ). Neváha a aj on mi odporúča psychologické vyšetrenie. Viem, stres + nepriberanie + únava + hypertenzia + zhoršená imunita môžu pôsobiť ako dôsledok psych. problémov. Ale! Ja som mladý 22 ročný človek, priznám, že nervovo sa mi začalo ťažšie obdobie asi pred 3/4 rokom (dôvody napíšem nižššie), ale zas sa mi nerúti svet, nemám žiadne komplexy z detstva, nebol som bitý alebo šikanovaný, snažím sa vždy pijať zodpovednosť za svoje činy a vyrovnať sa s vecami, nie ich len vytesniť. Diletantsky sa zaujímam o ľudskú psychiku a neurobiológiu takže sa snažím si veci racionalizovať. Myslím, že doktori a všeobecne ľudia často nevedia rozlíšiť príčinu a dôsledok. Okolie si myslí, že človek má psych. problémy a z nich následne stres, zhoršené zdravie, úvanu atď. Takže logicky treba vyriešiť psychický problém ako prvotnú príčinu naväzujúcich problémov. Ja si ale myslím, že opačnému garde je prisudzovaná menšia váha a síce že stres, vedomie zhoršeného zdravia, vyčerpanosť vedú k psych. nepohode. Nenahráva tomu fakt, že z relatívne vyrovnaného človeka, idú robiť pacienta a núkať mu antidepresíva. Naozaj mi to príde tragikomické.
.
Takže toľko k tomu, prečo som doteraz neuvažoval nad psychológom pre tie dôvody, ktoré mi dávali doktori.
Pred 3/4 rokom sa so mnou rozišla priateľka, ktorú som miloval nie tou „laskou“ keď ste prvé mesiace zamilovaný a neviete, kde máte rozum. Chápem ako mozog človeka vie oblbnúť zamilovanosť ale tu už sa to posunulo do tej vyššej roviny. Zrejme ale asi len z mojej strany ako som neskôr pochopil. Nechala ma uveriť tomu, že to so mnou myslí vážne, že pre ňu slovo vážne znamená to isté čo pre mňa. Asi pred rokom som si našiel novú prácu, kde sa mladý človek môže veľa naučiť ak chce a maká. V tej dobe som ešte nemal TPP, ktorý mi neskôr ponúkli, takže som v práci trávil polovicu terajšieho času. Napriek tomu jej vadilo, že sa jej málo venujem, ona študuje a má ten klasický študentský život (opiť sa aspoň 2x do týždňa ), diskotéky, vstávanie o 10:00 atd. Mne to neprekážalo, veril som jej a nemal som problém s tým, ak šla niekam niekedy bezomňa. Snažil som sa jej vysvetliť, že ja si takýto režim nemôžem dovoliť, jednak kvôli vstávaniu do práce a jednak kvôli tomu, že v tom čase mi ochorel dedko tak sa trebalo aj s mamou oňho starať, rehabilitácie, vyšetrenia a kedže aj mama pracuje a ja mám vodičský + vlastné auto, tak logicky časť zodpovednosti o dedka bola aj na mne. Začala mi teda vyčítať, že ju nikam večer nebrávam. Možno sa zdá, že dievča má 15 rokov (má 21) a nevybláznilo sa, ale nie. Šlo len to, že hľadala zámienku, pretože už v tom čase začala paktovať s iným (čo som sa neskôr dozvedel), už len šlo o to, aby ona nevyzerala na konci vzťahu ako tá zlá.
Nepovažujem sa za naivné človeka, to ona sa dokázala otočiť o 180 stupňov tak, ako som nikdy u nikoho nevidel. Nepovažujem sa ani ten typ, ktorý si nechá skákať po hlave, ona veľmi dobre vedela, že žiadne ďalšie šance by som v prípade neveri nedal.
Ťažko som padol na hubu, keď som sa pozeral na dievča, s ktorým som plánoval budúcnosť a ono mi začalo vyčítať úplné nezmysli, len, aby si nebola ona tá zlá. Neveril som vlastným ušiam a to som sa toho v živote už napočúval. Neveril som tomu, že to takto dokázala hrať celý ten čas, dokázala to hrať na dievča, ktoré by v živote takto neublížilo človeku, ktorý ju miluje pre svoje vlastné ego. Keď som si uvedomil čo sa vlastne všetko stalo, niečo sa vo mne zlomilo. Nemám nostalgické spomienky na bývalú, nechcem ju späť, nehľadám ju v inej. Zostalo mi však po nej veľké nič, vytrhla zo mňa niečo, čo by mi už ani ona sama nedokázala vrátiť. Tou svojou dokonalou hrou zo mňa vytrhla predstavu, že mladí ľudia to dokážu myslieť vážne, nie len na pár mesiacov, rokov, kým z nich nevyprchajú endorfíny zo zamilovanosti a nenájdu si nový impulz. Ruku na srdce, koľkí omnoho starší to nedokážu...
Po tomto ,,precitnuti,, som sa veľmi upol na prácu. Okrem toho som si podal prihľášku na lepšiu zahraničnú školu, na ktorú som sa chcel hlásiť ešte na konci strednej ale kvôli bývalej som ostal. Za to ju neviním, bolo to moje rozhodnutie, Každopádne po nieľkomesačnej príprave na testy a následnom osobnom pohovore v 2. kole, mi pred týždňom a pol došla kladná odpoveď. Mame som to ešte nepovedal, bude sa mi neľahko odchádzať. Hlavne kvôli mladšiemu bratovi, ktorý je momentálne v puberte a začína vystrkovať rožky. Máme spolu ale dobrý vzťah a v poslednej dobe si všímam, že so mnou chce tráviť viac času (čo chcem aj ja, o dva týždne spolu ideme do Tatier ). Možno som už prehnane citlivý, ide mi o to, aby si ku mne vybudoval dôveru a aby mal pocit, že mi môže povedať hocičo, ak by mal nejaký problém. Nechcem, aby mal pocit, že ho opúšťám (keď si v auguste budem baliť kufre). Už otec nás opustil, teda mama ho vyhodila, čo bolo len dobré, pretože sa z neho za posledné 3 roky stal alkoholik. Nikdy nás nebil, nenadával, nie je to zlý človek, no zodpovednosť mu nikdy veľa nehovorila. Vždy mal až veľmi rád ženy, čo mu mama tolerovala, doma nikdy neboli hádky a tak sme mali pokojné detstvo. Čo už ale moja mama nedokázala tolerovať bol alkoholizmus, mal to jedno stastie, ze sa nechoval agresivne. Predtým než prepukol jeho alkoholizmus naplno sa párkrat odsťahoval k nejakej žene, po čase sa vrátil. Keď ho prepustili pred rokom a pol z práce a spadol do chlastu ešte viac, a to už bolo neúnosné. Doma nič nerobil, behal za frajerkami, neplatil. Po poslednom excese, kedy mu zobrali vodičák sa domov už nevrátil a odvtedy žije u priateľky. Mladší brat ako ho mal rád, tak sa mu otec odcudzil a myslím, že nebudem prehnané ak poviem, že aj zhnusil. Nestratávajú sa vôbec, čo otec berie ťažko, nakoľko bol mladší brat jeho miláčik. Z rodiny sa s otcom stretávam len ja a jeho rodičia (jeho súrodenci už tiež nejavia záujem). Stretávame sa väčšinou u jeho priateľky, ktorá je fajn žena a o otca má rada, hoci už aj jej preteká pohár trpezlivosti, vidím to na nej. Čakám, kedy ho vyrazí z domu, a čo bude potom, neviem...Jediná možnosť je k jeho rodičom ale tí majú dosť svojich starostí, už nie sú najmladší + sa starajú o prababku a pradedka. Otec u nich istý čas býval a viem, že to nebolo pre nich med lízať. Možno si poviete, že určite má nejaký dôvod, prečo začal piť. Otec nebol týraný, žena ho nepodvádzala, deti zdravé... jednoducho si po rokoch strávených po baroch s mladými devami vypestoval závislosť.
Za posledný rok som ho niekolkokrat niesol do nemocnice, raz so 4,5 promile v krvi. Pecenove testy samozrejme katastrofa, lekari uz davno dvihali varovny prst, ze ak neprestane, tak cirhoza....Vsimam si,ze sa mu dost zhorsila pamäť, pritom to este nie je ziaden stary muz, ma len 40 rokov. Od jeho priatelky som sa tiez dost napucoval o jeho excesoch v opilosti. Viem, ze mu velmi chyba mladsi brat ale som mu povedal, ze ho neuvidi kym bude pit, pretoze to nanho moze mat negativny vplyv, uz dost, ze to videl, ked byval u nas.
Moji stari rodicia problem dost dlho ignorovali, odmietali si to priznat. Odmietali, ked som navrhol uz pred dvoma rokmi liecenie... Odmietali to vtedy este asi vsetci. Samozrejme, dnes uz to odmieta len otec. Prosenie, klacanie na kolenach, pohrozenie, ze neuvidi brata ani mna....este som mu aj fotky ukazoval, ako vyzeral, ked som ho niesol do nemocnice. Samozrejme bez vysledku...
Minuly tyzden dalsi exces, prisiel som este ked bol podgurazany. Na otazku ci je ochotny sa ist dat liecit, a vzdat sa alkoholu pre svojich synov odpovedal : Pre synov co na mna *ebu ? To su slova, ktore by dieta nikdy nemalo pocut od rodica, videl som ho zahanbeneho tak, ako by syn nikdy nemal svojho otca. Pockal som si aj na jeho „kamarata“ a vysvetlil mu, ze pokial neprestane tahat otca chlastat a zneuzivat, ze je mimo a zavisly, tak sa to bude riesit inac. Mozno si poviete, ze ved je to dospely muz a ze takych je kopec, on uz ale nie je psychicky v poriadku a mentalne uz nie je schopny racionalne uvazovat.Nepovazujem ho uz za sposobileho cloveka ani ked je triezvy (mam pocit, ze mu degraduje mozog), nie je pre mna autoritou, a mojou najvacsou motivaciou, ze to s nim nevzdavam je fakt, ze je to otec mojho brata a viem, ze by ho to velmi poznacilo keby... To vsetko za posledny rok s nim ma otupilo este viac, uz sa nanho neviem pozerat ako na rodica, ani k nemu necitim nenavist a uz asi skoro nic, ci zle alebo dobre. Moj otec zabija sam seba a ked som mu povedal, ze ho dam pozbavit svojpravnosti a strcim ho na liecenie proti jeho voli, tak sa na mna pozeral ako na najvacsieho zdradcu. Ked som mu to vravel prvykrat este ma to ranilo ale ked som mu to povedal znova minuly tyzden, tak to uz so mnou nepohlo. Viem, ze ked ho tam nedostanem takto, tak uz nijako, a mam na to uz len par mesiacov, kym neodidem do zahranicia. Z rodiny to nikto iny takto riesit nebude, to viem.
Ako som uz spominal vyssie, posledne mesiace som upnuty na pracu, travim v nej viac casu nez by som musel, pochopil som, ze je to z velkej casti aj kvoli tomu, ze tam nemyslim na ine veci, pretoze sa musim pernamentne sustredit. Ked pridem do prace tak hodinu dve mi trva, kym uplne vypnem a dalsich 8 hodin, myslim len na svoje ulohy. Na jednej strane je to stres a na druhej pocitujem uvolnenie, oboje trvaju este nejaky cas po navrate domov z prace, dlho rozmyslam nad tym, ako vyriesit v praci to a to, ci som vsetko urobil spravne a pod. Majitel firmy mi toho dava stale viac a viac, neprotestujem a on to vie. Niesom ziaden genius ani o peniaze alebo povysenie nejde ( aj tak o par mesiacov odidem ). Je pravda, ze mam ochotu sa naucit co najviac, no to co sa so mnou prave deje uz s tym asi velmi nesuvisi. Tazko dokazem vypnut aj pocas prestavky, hoci by som bol po pauze produktivnejsi. Posledne tyzdne sa v praci citim lepsie nez doma. Zacinam uvedomovat, ze sa musim doma sustredit na to, aby som nemyslel na pracu.
Ťažko sa mi samému priznáva, že sa cítim sám v sebe stratený. Príčinou toho je zrejme to, že nemám žiaden záchytný bod. Niekoľkokrát do dňa mením masku a začínam mať pocit, že práve to mi najviac škodí. Možno si poviete, že sa snažím hrať na niečo, čo niesom, sekať nejakú pózu pred ľuďmi ale nerobím to preto.
Hocičo ma trápi, po príchode do práce vypnem a nemyslím na to, nevykecávam sa s kolegmi o živote a telefón nechávam pri príchode v aute, hoci ich nemáme zakázané. Cítim sa tam tak, že žiadne problémy neexistujú, iba tie pracovné. No keď sa vrátim domov, tak som ešte nejaký čas v strese z pracovných záležitostí, niekedy som úplne vycucaný ale vtedy mám ešte doma dobrú náladu. K večeru som už ale podráždení a vadia mi aj maličkosti, musím sa doma premáhať, aby som nebol nepríjemný k mame a bratovi. Pocas týzdna je to relatívne dobre ale cez víkend,kedy nepracujem je to so mnou katastrofa. Ked viem, ze sa budem rozpravat s mamou alebo bratom tak som zdrzanlivejsi a v hlave si opakujem, nech nie som neprijemny, ze si to nechcem na nich vybijat.
Najhorsie to ale nie je, ked sa vratim z prace, no ked pridem od otca. Moj brat s mamou vedia o otcovom alkoholizme, no nevedia o 90% veci, a ani nechcem, aby ich mladsi brat vedel. Oni sa od otca uplne distancovali a je to tak aj lepsie. Po navrate od otca este chvilu sedim v aute a pripavujem sa na to, ze doma je to stastne miesto, kde je nam dobre a ja by som nemal prenasat problemy s otcom domov. Raz som to uz nevydrzal a po navstveve v nemocnici, kde bol otec hospitalizovany, som bratovi v slabej chvili povedal, ze je na tom zdravotne dost zle a ze mu hrozi cirhoza pecene, videl som co to urobilo s bratom. Takze sa o nom uz nerozpravam, casto ani nevedia, ze som za nim bol a ja im to ani nevravim. Doslova sa uz pomaly kazdy den premaham, aby som nebol tak chladny alebo podrazdeny. Aby brat videl, ze som tu vzdy prenho a mama, aby sa netrapila.
Uz ma maloco nadchne, cez vikend myslim len na to, ako zas pojdem do prace. Co sa zien tyka, tak bolo niekolko jednorazoviek od rozchodu ale nic vazne, uz ma pomaly ani tie nezaujimaju. Su mi ukradnute. A co sa tyka kamaratov, tak prestavam mam pocit, ze si s nimi mam co povedat, hoci si s nimi idem tak raz za tyzden niekam sadnut.
Celkovo mam zo seba pocit, ze som velmi ochladol a otupel, to sposobuje , ze sa tazko nadchnem, potesim a tak zacinam sam na seba posobit ako niekto iny nez som byval.
Mal by som podla vas navstivit psychologa? Myslite, ze by ma vedel znova „nakopnut“ ? Priznam sa, snazil som sa, no nemam pocit, ze to sam dokazem a vlastne si ani niesom isty, ci to vobec chcem.
Dakujem za kazdy jeden nazor, budem sa snazit odpisat.
