Často si čítam, ako niekto kto mal priateľku alebo priateľa sa raz rozviedol. Ale čím to je? Prečo keď má človek niekoľko rokov vzťah tak sa aj tak rozvedie a hľadá si potom niekoho iného s kým sa potom ten cyklus zopakuje?
Príklad: dievča má 15 rokov. Začne randiť a nájde si chlapca. Majú spolu prvý sex keď má 17. Milujú sa, myslia si, že spolu zostanú navždy. Sú spolu 4 roky a zrazu sa rozvedú... potom si nájde ďalšieho, je s ním 7 rokov a booom... koniec... a potom si samozrejme zase nájde ďalšieho a už jej tiahne na 30ku tak sa vydá a má s ním deti, vydrží s ním napríklad 10-15 rokov a potom zase BOOM, rozvod, ale tento krát s deťmi a delením majetku. Krátku dobu po tom, čo zostane sama si ZASE začne niekoho hľadať, niekoho aby mala aspoň nejakú podporu na určitý čas... potom sa vykašle aj na neho a zostarne zomrie sama....
Alebo ďalší príklad. Niekto si niekoho nájde (píšem niekto, nebudem písať len o ženách, nechcem očierňovať len ich, lebo z časti sú na vine aj chlapi samozrejme)... takže niekto si niekoho nájde. Sú spolu trebárs 10 rokov, je to ich prvý vzťah, a aj tak sa rozvedú...
No a takto to chodí dnes s tými vzťahmi a mňa to veľmi odrádza aby som vstupoval do vzťahu s nejakou ženou. Pretože na začiatku každá bude hovoriť ako ma miluje ale aj tak sa za pár rokov začne nudiť a rozvedieme sa a pre mňa nemá zmysel budovať niečo, čo sa aj tak skončí... to je ako niekoľko rokov stavať obrovský dom z kariet len preto aby jedného dňa prišiel niekto, kto silnejšie zafúka a celý dom sa zrúti za pár sekúnd. Chápete čo tým chcem povedať...
Niekto možno bude namietať, že je lepšie milovať a stratiť než nemilovať vôbec. Ale pre mňa je lepšie radšej nemilovať než opakovane musieť zažívať bolesti zo straty.... Nemá pre mňa cenu snažiť sa byť dobrým mužom. Mám tie kvality na to, aby som mohol byť oporou a to všetko ako by sa patrilo, ale mám taký pocit že aj to všetko nie je dosť na to aby si ma nejaká vážila po celý život a nevymenila po pár rokoch za niekoho iného...pretože dosť často to tak býva, že muž sa snaží ako sa to len dá obetovať sa pre priateľku, urobiť ju šťastnou a ona sa aj tak na neho vykašle a to je pre mňa demotivácia dostatočne silná na to aby som do vzťahu nevstupoval...
Áno, som možno zbabelec, som možno náročný, mám možno prehnané predstavy o vzťahoch... ale prečo by som nemal vzťah brať ako niečo vážne? Prečo by som to mal brať len ak zábavu ako väčšina dnešných ľudí? Niekto povie že: "Ale veď neber to tak vážne, tam vonku je veľa žien" a podobné drísty....
Ja viem že tam vonku je veľa žien, ale prečo by som mal striedať "veľa žien"??? Mojím snom je nájsť si milú skromnú ženu, ktorá by bola panna takisto ako ja a s ktorou by sme boli už do konca života.. áno viem, žijem v rozprávkach a také veci sa dejú len v rozprávkach v dnešnej dobe, bohužiaľ...
Je mi proste smutno z toho ako je ten svet dnes pokazený... cítim sa byť tlačený do niečoho, čo nechcem... baby o mňa majú záujem ale ja ich odmietam, nechcem neustále zažívať tie zbytočné cykly zamilovania sa a následného rozvodu...radšej zostanem do konca života bez vzťahu.
Nehovorím, že som nejaký asociál alebo exrémny introvert, to vôbec nie. S ľuďmi nemám problém, mám rád kontakt s ľuďmi ale proste le taký kamarátsky a nerád si k sebe púšťam baby, len maximálne na kamarátsku úroveň (väčšinou si chlapci sťažujú, že baby dávajú do "friendzone" ich, ja to mám naopak)
Nehovorím, že sa uzatváram na 100%, nejaká malá nádej tam možno stále je. Nezatracujem ideu vzťahu a lásky, len proste to ako to dnes ľudia "praktikujú" ma znechucuje a nechcem byť súčasťou toho...
Ako to máte so vzťahmi vy? Idete do toho aj keď sa rozvediete sa za pár rokov? Alebo ako to robíte? Ako dokážete potlačiť rozum a presvedčiť sa že to bude navždy aj keď sa to na 90% skončí? Alebo idete do vzťahu s tým, že ste si vedomí, že spolu nebudete navždy a neberiete ten vzťah vážne? Ako ale potom môžete toho človeka milovať? Ako je možné, že si niekto povie "OK, tak tohto teraz budem milovať 5 rokov a potom keď príde čas tak to ukončíme?"
