Dobrý večer, trpím anorexiou a bojím sa, že zomriem. Keď to tu teraz píšem, tlačia sa mi slzy do očí. Mám len 16 rokov, ale anorexiou trpím už 3 roky, čiže od 13 rokov. V roku 2015, v lete sa mi ale moja psychika úplne vymkla spod kontroly a pri výške 168cm som mala tých 42kg, čo bolo strašné, nechcite vedieť ako som vyzerala...chodiaca kostra. Našťastie som sa ale spamätala a s pomocou rodiny som sa z toho dostala. Priberalo sa mi naozaj ťažko a nešlo to ale nakoniec sa mi podarilo pribrať na 52kg, síce som stále vyzerala chudo, ale nie už tak nezdravo chudo, viete ako to myslím. Proste som bola pekne štíhla a šťastná. To bolo niekedy na jeseň 2016. Všetko išlo dobre a ja som znovu žila naplno a netrápila sa s jedlom až do januára 2017, keď som ochorela. Nejaká viróza. Bolo mi vtedy strašne zle a ani som nemohla jesť, čiže som samozrejme schudla. To bol ten osudný moment, kedy som do toho padla znova. Začalo sa mi znova páčiť ako som pri tej chorobe schudla a chcela som aby to tak pokračovalo čiže som opäť začala znižovať dávky jedla a jedla som okolo 900-1200 kalórií denne. Možno sa vám to nezdá tak malo, ale ja som pri tomto množstve začala chudnúť závratnou rýchlosťou. Znova som počúvala aká som vychudnutá a mňa to len poháňalo ďalej, tie slová že som len kosť a koža ma napĺňali. Áno viem, znie to šialene, ale dievčatá čo trpia anorexiou to pochopia. Pocit, že som všade najchudšia bol neopísateľný. Aby som to trochu skrátila, tak takto to trvá už cca rok, ale až posledný mesiac si začínam uvedomovať, že to čo robím je zle. Chcem to aj zmeniť, ale problém je v tom, že mne to hlava nedovolí. Mama mi už pár ráz vykričala, že som anorektička, a mňa to veľmi bolí pretože miesto podpory počúvam len slová aká som vychudnutá, neustále ma niekto pozoruje čo a kedy jem, pýtajú sa ma či chcem zomrieť keď toto robím, ale nikto za mnou nepríde a neporozpráva sa o tom so mnou, nikto sa ma nespýta ako sa cítim, či nepotrebujem pomoc. Nikto nechápe to, že ja sa z toho chcem dostať a začať konečne žiť, ale moja psychika je na tom tak strašne zle, že si to nikto nevie ani predstaviť. Mám depresie, úzkosti a naozaj neviem dokedy to ešte vydržím. Každý jeden deň je pre mňa utrpenie, najlepšie mi je keď spím, vtedy nič neriešim. Momentálne sa už aj snažím viac jesť, hoci je to ťažké, ale povedala som si, že veď nechcem zomrieť. Väčšinou jedávam posledné dni okolo 1700-1800 kalórií, čo bolo pre mňa ešte pred mesiacom nepredstaviteľné, ale aj tak nepriberám, práve naopak, chudnem. Ja už neviem čo mám robiť, snažím sa, no výsledok nikde. A ešte som zabudla teraz mám 171cm a 47kg. Moja tvár vyzerá hrozne. Som bledá ako stena. Neviem čo čakám, že mi poradíte, ale asi som potrebovala dostať to zo seba von a možno dostať nejakú podporu a rady na to aby som sa prinútila jesť ešte viac. Chcem totiž opäť žiť a byť zdravá, a nie stráviť mladosť pri počítaní kalórií. Neznášam túto chorobu, nikomu ju neprajem a chcem sa z nej konečne dostať. Ďakujem každému, kto to dočítal do konca.
Už takto ďalej nevládzem
Ahoj, chápem čo prežívaš a naozaj je mi to ľúto. Viem, aké to je keď ťa nikto nechápe a každý ťa má za blázna. Žiaľ ani väčšina psychológov a psychiatrov tomu nerozumie. Najlepšie ťa pochopí človek, ktorý si tým prešiel. Nemyslím, že pomôžu nejaké lieky, ktoré by chceli do teba napchať..teda určite to nie je dlhodobé riešenie. Ak chceš môžeš mi napísať :)
No akoze ja sa tvojej rodine ani popravde necudujem ze uz su z toho nervozny lebo naozaj z tohto by bol nervozny kazdy rodic ktory by videl ze jeho dieta ide do zahuby.
Ono je vidno ze skratka sama to asi nezvladnes, a aj ked sa z toho dostanes tak je tam riziko ze zase v hlave jedneho dna dostanes skrat a zase do toho padnes.
Preco si vlastne nevyhladala lekarsku pomoc hned ked ti do hlavy prisli tieto napady byt co najchudia ? Problemy sa maju riesit hned a nie na poslednu chvilu, no kazdopadne este stale mas cas ale musis sa zacat normalne liecit u psychiatra ten ti mozno aj nasadi lieky ktore ti skratka zmenia myslenie a zabrania ty aby si znova do toho sklzla a budes normalne jest aj normalne fungovat ako clovek, a kebyze na teba to nahodou aj zas dako pride tak pojdes za psychiatrom hned a on ti pomoze.
ako to je, chuti ti jest a nechces? alebo nie je tam chut do jedla, nechapem to
tak aspon ze si to uvedomujes, ze je to zle, takto chudnut... a ake rady? No ja by som vyhladala psychologa, ked sa citis psychycky zle, ten ta vypocuje urcite a aj poradi, teda aspon co sa psychyky tyka, potom vyhladaj nejakeho vyzivoveho poradcu, ktory ti pomoze s jedlom a ukaze ti aj zdrave jedla pomocou ktorych mozes pribrat, sestra mala podobne problemy akurat nemala diagnostickovanu anorexiu ale blizila sa k tomu....no nastastie isla za tym vyzivovym a uz je viac rokov v poriadku, takze urcite popozeraj na nete nejakeho psychologa dobreho, ak nejakeho dobreho uz mas tak chod k nemu, potom si pozri tych vyzivovych.....a hlavne sa hyb vela a neries reci okolo, rob co ta bavi a nepozeraj sa tak na seba, povedz si ze sice si na tom zle, ale ochvilu bude lepsie a potom budes o to silnejsia...vela stastia