Mala som 22 ked som sa zoznamila s mojim terajsim manzelom, on mal po 30tke, poznali sme sa kratko ani nie mesiac, ked zacal robit na mna sexualny natlak, nebola som pripravena a ani som to este nechcela, on na mna tlacil ze uz je cas aby sme sa milovali, ze naco cakam, ze on nevydrzi, ze to potrebuje lebo ma bude musiet podviest. Tak som hlupana suhlasila, bolelo to, necitila som sa nato, bola som nervozna, strasne ma to stipalo, bolelo uz len ked do mna siel prstami, bola som sucha a stiahnuta kedze z mojej strany nebola tuzba na milovanie. Strkal do mna prsty nasilu ze ma musi vzrusit. Potom mi intimne miesta silno trel ked videl ze to nepomaha, dokonca ma nutil aby som mu penis cmulala ustami a trela rukami. Nechcela som, bol zly ze ci vsetko musi robit sam a ci chcem len pasivne lezat. Nakoniec to nevydrzal a strkal mi ho nasilu tam dole, bolelo to a prosila som nech prestane, ze nechcem, tak mi povedal ze naprve to boli kazdu nech vydrzim, tak som to nejako prekusla aj ked to bolo neprijemne a nemala som z toho nic na prvykrat. On si suchal horedole, a ja trpela. Nakoniec ho vytiahol a ja som bezala do kupelne plakat. Revala som ako decko. Nepredstavovala som si to tak vobec. O dva dni som musela ist k svojmu gynekologovi lebo tam dole som bola odreta, stipalo ma tam a krvacala som slabo. Este aj gynekolog sa na mna vykrical ked som mu povedala pricinu toho, ze "a vy slecna neviete za seba rozhodovat, vari ste nesvojpravna ked nieco nechcete?" A ze ci to nechcem nahlasit ako znasilnenie? Ja ze nie, ved ma nebil, len bol velmi nadrzany.
Viem bola som naivna a dala som sa nahovorit a mozem si zato sama. Po dvoch mesiacoch som zistila ze som tehotna. On v tom svojom silnom chceni si zabudol nasadit kondom a urobil sa do mna naprvykrat. Neskor nas moji rodicia dotlacili do svadby, s cim on suhlasil. Mne to v tej chvili bolo jedno lebo mi bolo strasne zle v tehotenstve,neustale zavraty, vracanie, bolesti brucha, mdloby, nechutenstvo, zmeny nalad. Tak som suhlasila. Ked bolo po vsetkom po svadbe aj po komplikovanom zdlhavom porode, uvedomila som si ze som tam kde som nechcela byt a nie vlastnym pricinenim. Ze som nechcela sex a svadbu tak skoro. A nechcela som dieta. K dcere som necitila nic, beriem ju ako dosledok nechceneho sexu, Doteraz ju tak beriem, manzela svojho mam rada, ale len rada, nemilujem ho velmi, mam ho rada, lebo ma nezavrhol ked sa dozvedel ze som tehotna, byvame vo svojom ale na ten prvy sex nezabudnem do smrti. Dieta som nechcela tak skoro. Nebola som nato pripravena v 22 rokoch. Chcela som cestovat, zpoznavat zivot, uzivat si po skole a nie sa hrnut do manzelskych a rodicovskych povinnosti nedobrovolne. Necitila som sa nato a teraz nato doplaca moja dcera ktora viem ze za nic nemoze ale mne sa zbabral zivot. Nechcela som to takto. Mam depresie, mam 26 a nebavi ma takyto zivot. Nebavi ma chodit s dcerou do skolky, pocuvat tie reci od inych matiek kedy ich decko kaka, kedy sa povracalo, kedy toto a kedy hento. Nebavi ma pocuvat rev mojej dcery ked ma stavi zurivosti a trucuje, nebavi ma kupovat jej stale tie decke prkotiny, chodit s nou po lekaroch, nebavi ma chodit na tie decke vystupenia zo skolky, nebavi ma ten decky vravot na ihriskach a plac, krik ostatnych decak. Nechcela som toto zazivat.
Do toho vsetkeho som bola nedobrovolne dotlacena a zmanipulovana. Preco som len nebola silnejsia a nedokazala povedat NIE! Nechcem!
Preco iny rozhodli za mna?! Preco som sa len podvolila?
Co mam robit? Nechcela som takyto zivot..
Prosim poradte niekto, doma ked som sama a mala spi alebo je u starych rodicov casto placem. Placem ze iny ma dotlacili do nechceneho manzelstva a materstva.
Prosim..
Bola som dotlacena do niecoho, co som nechcela..teraz lutujem...
daj dcerku mne ja si ju budem vazit
tiež si myslím, že je to vymyslené... a konkrétne ferihitkou. Ale musím ju pochváliť, zapracovala na zmene štýlu a už neni taká priehľadná :D
Takže, žiješ s mužom, ktorého máš rada. To je fajn. Bývate vo svojom, máš súkromie, niečo svoje... to je skvelé, priam úžasné. Aj ked nechtiac, dostala si sa k veciam, ktoré sú nadštandart (aspoň pre mňa napríklad), máš byť prečo vďačná.
Cestovať sa dá od 18r až do smrti. Nie len po škole a za slobodna, ale aj v 40tke či 70tke. Kľudne si aj teraz môžeš naplánovať mesačnú cestu po Malajzii, či už s cestovkou (tuším Bubo travel, alebo hocijaké iné), alebo tak že si nájdeš parťáčku na cestovanie a vybavíte si všetko sami. Aaaa zabudla som, cestovať môžeš aj s manželom, prečo nie? Život sa tiež spoznáva až do smrti, nie len od 20 do 30tich rokov. Užívať si sa dá tak isto aj s dieťaťom, máš predsa aj nejaký čas pre seba, deculo ťa už nepotrebuje 24h 7dní v týždni - nájdeš si partiu na štrikovanie, tanec, spievanie, lozenie po skalách, paraglajding, bicyklovanie, čokoľvek čo ťa baví a jednoducho si to vychutnávaš. Ked to tak zhrniem, o nič si neprišla, naopak, dostala si pár bonusov a prišla si k nim ako slepé kura k zrnu. Väčšina 26 ročných nemá svoje bývanie, TY HEJ! Nemusíš drieť na nočných, nie si na všetko sama - máš partnera, pomáhate si, vychádzate spolu, stará sa aj o teba... alebo nie? Deculo je v poriadku a zdravé (predstav si že by bolo na vozíku, alebo malo diabetes, vieš koľko práce naviac to je?? nevieš! ďakuj bohu, že máš IBA DIEťA a nie choré dieťa).
Môžeš revať ako sprostá, lebo si myslíš, že kvôli dieťaťu a manželstvu už nič nemôžeš zažiť. ALE ja ti hovorím, že AJ s DIEŤAŤOM a MUŽOM môžeš zažiť všetko to, po čom túžiš. A jediný, kto ti v tom bráni si ty sama. Schválne sa spýtaj manžela, či by si jeden mesiac v roku mohla cestovať, či mu to bude vadiť.
Allis, mas podobny zazitok z minulosti ako ja? Ako si to v sebe potlacila tu zlost, ze si sa zachovala inak?
Na Rovinu, preto mam voci dcere take city lebo je vysledkom zleho zazitku z prveho milovania. Je vysledkom niecoho z coho som nemala dobry pocit. Aj ked viem ze ona nieje zato vinna, uz len to ze bola splodena takymto drsnym sposobom vo mne vyvolava nie celkom materske city. Nezazila si, neposudzuj. Prisla som po radu...
Vymyslena tema !!!!
Ip adresa znameho zabavaca
Boze vy ste tak bezcitni ludia, tak bola sprosta no! To sa stava kazdemu ze urobi blbost a lutuje to, no nie kazdy ma z toho taketo vazne dosledky...zakladatelka, tebe prajem vela sil, je to smutne co sa stalo, ale uz to nevratis spet, budes musiet zmenit pohlad na zivot a brat svoju dcerku ako radost, ktora ta neskor podrzi v tazkych chvilach, no teraz to este nedokaze...keby bola starsia a rozumela tomu tak by ta nikdy nenehala samu, ona sa ti za to podakuje, ze si jej dala svoju lasku, cas, ze si ju neodkopla, ale aj kvoli tazkym chvilam si bola pri nej...skor by som odisla od tvojhi muza, ja si neviem predstavit, ze by som bola s takymto nasilnikom, aj ked tebou neopovrhol ked sa dozvedel o tvojom tehotenstve, ja by som s takym clovekom nezostala ani sekundu naviac...ale je to na tebe, ty konaj ako citis, ale urcite s nim nezostavaj ak nechces...zameraj sa v prvom rade na seba a na svoju dcerku a uvidis ze budes mat stastny zivot, aj ked tazky, keby si sa nahodou rozhodla od neho odist, ale pamataj, ze si este mlada a aj s dietatkom mozes stretnut lasku tvojho zivota..., vela stastia prajem
Silné kafé....
Áno, hrozne ľahko sa nám čokoľvek k tomu napíše. Lebo nie sme v tvojej koži. Ale.. Čo by som robila na tvojom mieste? Snažila sa zmeniť svoj postoj a teda celkovo život. Predpokladám, že manžela opustiť nechceš, hoci s ním nie si šťastná.. v tom prípade by som navštívila odborníka kvôli depresiam, celkovému zlému psychickému stavu...s ním by som riešila všetko, čo ma trápi, čo sa udialo. A nejak sa snažila s tým popasovať. Napíšem to možno škaredo, ale ty si si život už "pokazila", nedodrb ho aj dcére. Nech nedopláca za tvoje viny. Možno máš pocit, že si bola zmanipulovaná, ale ja byť na tvojom mieste, priznám si, že som zlyhala a neobviňovala okolie. Hoc sa ten tvoj trúd nemal zachovať ako sa zachoval...neospravedlňujem ho. Ale ty si ako prvá priznaj svoju chybu. Sama sebe sa ospravedlň a povedz si, že chceš ísť ďalej. Mala by si v prvom rade preniesť cez zážitok, ktorý ťa tak ovplyvnil - psychológ a sexuológ ti v tom pomôže. A postupne môže začať zmena tvojho myslenia. Ako sa nastavíš, aké myšlienky budeš mať, ako budeš uvažovať o sebe a svojích najbližších, tak sa ti ďalej bude dariť v tvojej premene.
A poslednú vec, čo by som urobila - porozprávala sa s manželom a povedala mu všetko tak, ako nám tu. Neviem na akej je duševnej a vyspelostnej úrovni, či to dokáže pochopiť...ale veľmi sa ti uľaví, ak to urobíš.
Je to tvoje rozhodnutie, ako ďalej budeš fungovať. Nedávaj už viac vinu za svoj život iným. Ty sa rozhodni byť šťastná, nikto ti šťastie do duše nenaleje. Pomôcť ti môže motivačná literatúra, rozhovor s ľuďmi, ktorí sa venujú "sebapremene".. A vieš čo, ľahko sa mi to píše...lebo som si tým prešla a viem, že to ide. Len to chce jedného jediného človeka - teba
Takže ty svoju dcéru vnímaš za zbytočného, nechceného človeka, ktorý ti je len na príťaž.
Lenže to decko ti nič neurobilo, nemáš právo ho takto vnímať. Svojho manžela, toho, ktorý ti spôsobil bolesti, máš radšej, ako svoju dcérku ?
Čo si ty za človeka preboha ? Keby sa ťa dcérka pýtala, či ju máš rada alebo či ju ľúbiš, čo by si povedala a ako by si to povedala ? Čakám odpoveď.
A tvoju dcérku úprimne ľutujem. Nechcela by som mať takú matku.
nechcelasom: neobviňujte sa za to. Stalo sa..Prijmite to...je to pre Vás veľmi bolestivá, ale cenná skúsenosť do života, z ktorej sa môžete poučiť a výjsť z nej ešte silnejšia, ak na sebe zapracujete (v prvom rade potrebujete zamerať pozornosť na to, čo Vás priviedlo až do súčasného stavu, tj. city, ktoré vo Vás ostávajú potlačené z minulosti a ktoré rovnako vyvolala Vaša terajšia situácia, to Vám pomôže získať vnútornú rovnováhu a silu, aby ste začala pracovať krok za krokom na živote, po ktorom túžite...aj Vaša dcérka raz vyrastie, ale ako píšete za Vašu situáciu nemôže...)
moja ty sa rýchlo spametaj lebo nato že máš 26 ti pekne zajeb.va :) Máš zdravú dcérku tak sa jej venuj a buď rada že máš to štastie že je zdravá niektorý nemajú ani také štastie a zato všetko si môžeš len seba tak sa teraz nelutuj konala si hlúpo a sprosto a preto si sprostá aj budeš
