Vidim vychodisko len v samovražde

Neviem kde zacat, neviem čo čakam od toho že tu pišem, asi sa len vyrozpravam nech neobtažujem svojich bblizkych. Neviem čo so životom dalej. Posralo sa to v 17 kedych som dostala panicky zachvat svoj prvy , tento mi ničil život este velmi dlho, samotna panicka porucha. Snažila som sa brala lieky, nič nepomahalo, dopadlo to tak že som dva mesiace nevyšla z bytu...a po 2mesiacoch moj strach bol tak silny že som našla utechu v alkohole..od tohoto momentu som začala pit, inak som to nevydržala medzi ludmi von, kdekolvek. Alkohol mi dal silu bavit sa s ludmi a smiat sa, všetko to bolo falošne a zle ako vidim s odsstupom času.Postupne som sa dala trocha doporiadku dokončila som si gymnazium a obdbie prišlo spat, vždy ked sme s kamošmi trocha popili myslela som len na to ako ma prejde auto, ako ma niečo zabije, zabijem sa. Nastal zlomovy bod, nastupila som na vyšku a chlapec s ktorym som chodila pred 5rokmi..a stale som do neho zalubena hoci viem aky to hajzel a sviniar ma uplne zničil...narozpraval mi hory doly ako ma miluje, najkrajšia žena ktoru stretol...a odisiel nechal ma tak...za tie dva roky po tomto mi nenaisal ani sa ma raz neopytal ako sa mam, pre toho človeka som jedno hovno, je to egoista, ktory niktdy nevidel ako mi ubližoval. ale o tom nepokračujem. Trocha som sa spamatala avšak prišla anorexia bulimia ktora ma trapi doteraz, v tomto obdobi som podla odbornikov trpela ťažkym stupnom depresie, myšlienky na smrt a obesenie, podrezanie ma sužovali...moj život nemal zmysel, bola som tak prazdna a osamela ..že slova nestačia na vyjadrenie toho ako mi bolo a ako dlho to trvalo. Trpela som bludmi paranojou, derealizaciou všetkym možnym bolo to peklo na zemi. asi na dva mesiace sa moj stav zlepšil...a potom to prišlo musela som nechat pracu zaľuby vysoku školu...moje uyzkosti boli tak silne že moje telo velmi vyčerpavali, bojovala som každy den..kym si som si nepovedala že takto to dalej nejde, čerpala som z posledneho...stale na nohach v praci v škole až som sa kompletne zosypala...bud to bolo obdobie opat tažkej depresie kedy som len spala, vyčerpana a neschopna sa ubliect umyt si zuby alebo noci kedy som sa triasla s plačom a mala desive nočne mory, krče, zachvaty. Zosypala som sa a vratila sa naspat k rodičom. Vlačili ma tri mesiace po doktoroch, bola som v takej apatii a ťažkej depresii že niekolko krat som hladala v byte lano aby som sa mohla zabit a ukončit to trapenie, skončila som na vyčerpanie v nemocnici...o depresii nikto nevedel, prepustili ma a velmi pomalym tempom som sa zotavovala.Vždy sa pozbieram a zosypem. Už ma to nebavi. Ja nie som žiadna troska mam priatelov aj rodinu ktora ma ma rada aj ked sa citim osamelo. Mala som zaluby. Ale depresia je tak silna, ukradla mi tak vela z mojho života tak velmi mi ubližila...zobrala mi nadej na lepši život. Permanenty život s uzkostou, fobiu z ludi a všetkymi psych,problemami je strašny, mam teraz len slzy v očiach. Chodila som na terapie, brala lieky. momentalne pokračujem vo vš a pracujem..ale zase sa to všetko kazi. Tolko x som sa tak snažila to zmenit prisaham vam, ale nevladzem. Bolo mi povedane že je to ťažka depresia, uzkosti všetko možne, hranična porucha osobnosti. Teraz sa to rieši či je to bipolarna. Ano boli aj šťastne obdobie momenty kedy som naozaj žila, kedy som to bola ja. kedy som rozdavala usmech a lasku. Ale moje vnutro je tak poznačene a ubolene, že v tejto existencii vidim len preživanie. Samovražedne myšlienky mam stale častejšie. Viete čo je najhoršie? že mi nikdy nepomože...nikto a myslim že to nedokažem ani ja sama, tento život nestoji za to. Toto trapenie musi skončiť. Dala by som všetko na svete za to aby ma niekto miloval. miloval ...aby mi pomohol z tohoto von, niekto kto by ma zachranil..niečo :(