Som v maturitnom ročníku na strednej škole a stredoškolský život som príšerne odflákla. Na základnej škole som bola čistá jednotkárka a všetkému učivu chápala a rozumela. Mala som veľké sny a ciele, dlhoročné záujmy na ktorých som pracovala. Mala som len jeden problém – bola som nepodporovaná rodičmi (chceli zo mňa niekoho iného) a bola som šikanovaná celých 8 rokov (a to dosť vážne..). Nechápala som, prečo ma tak nemajú radi a naučila som sa, že byť inou je veľmi zlé. Preto, keď som nastúpila na strednú školu, dala som vzťahya „snažiť sa byŤ ako ostatní“ nad všetko, včetne nad školu. Začala som chodiť veľa vonku, mala veľa priateľov a partií, niekoľko vzťahov, kde po mne tí ľudia vyžadovali neskutočne veĺa času a pozornosti – čo som ako introvert nezvládala. Strávila som dlhé hodiny rozhovormi na témy, ktoré ma nebavili, lebo to bola „zábava“. Bola som na nespočetne veľa zábav, skúšala som stále nové veci.. chcela som zistiť, čo moje okolie napĺňa no bola som stále viac nenaplnená. Teraz toho ľutujem. Chcem byť sama sebou. Moji rodičia ma dobre vychovávali, kým sa presne v čase nástupu na moju strednú nerozlišli.. a ja som ich veľmi sklamala. Otec sa ma dokonca vzdal.
Chcela by som sa veĺa učiť. Neskutočne ma baví spoznávanie sveta naokolo. Milujem jazyky, biológiu, matematiku, fyziku, informatiku a chcem spoznávať, ako svet vôkol mňa funguje. Veľmi ma to napĺňa. Moje záujmy sú dosť netradičné. Milujem divadlo, vážnu hudbu (to je ešte tradičnejšie...) lezenie, bojové umenia...
Ale mám pocit, že okolie so mnou toto nezdieľa. Mám najlepšiu kamarátku, ktorej vyslovene vadí, ak rozprávam o tom, čo ma baví, lebo učenie neznáša a mňa nebaví absolutne rozprávať sa o chlapcoch, líčení, nechtíkoch a alkohole. Problém je, že toto sú veci, čo zaujíma moje okolie tak celkovo. Keď som do niečoho nadchnutá, ako teraz, keď som sa začala učiť programovať, tá kamarátka ma dosť zhadozvala za to, že o tom rozprávam, že keď sa chcem niečo učiť, mám si to písať na papier a nie o tom rozprávať jej. Tak som prestala. Chcem ísť na IT a viacero ľudí sa ma dookola pýta: jak ťa to môže baviť, nechceš niečo lepšie? ... cítim sa hrozne demotivovane. Nemám nikoho, kto by ma podporil. Každý mi dáva pocítiť, že som divná a nie je so mnou niečo v poriadku. A keď ja sa snažím robiť čo baví „väčšinou mám pocit, že len mrhám časom a nudím sa. Cítim sa neskutočne sama medzi ľuďmi, hoc veľa ľudí ma považuje za kamarátku. Rada by som počula názor nezainteresovaných ľudí na túto situáciu. Mám sa snažiť menej učiť a viac sa venovať ostatným, alebo sa mám na všetko vykašĺať aj za cenu, že ma kamaráti opustia?
