Ahojte,
posledne dlhsie obdobie mam pocit, ze zacinam dost zaostavat za ostatnymi v roznych cinnostiach (ci uz osobnostne, skola, praca,...), a tak logicky zacinam o svojich schopnostiach pochybovat, co mi teda moc neprospieva. Mam tym namysli napr., ze v skole v ramci oboru riesime napriklad urcity projekt v time ludi a skutocne sa tam citim ako piate koleso na voze. Su to velmi sikovni ludia a proste vidim, ze znalostami, analytickym myslenim v danej oblasti za nimi nestiham, hoci som podla mna na pripravu venoval pocas studia dost casu. Nejedna sa, samozrejme, len o problem v ramci tohto timu, vnimam to aj vo vztahu k ostatnym studentom z oboru, akoby proste moje vedomosti nedosahovali tej urovne, co by uz dosahovat mali, hoci sa tomu fakt venujem. Ocakaval by som proste od seba daleko lepsie vykony a nemyslim si, ze vyzadujem nieco vela, len adekvatny vysledok. Takisto aj nieco podobne v praci. A tym padom sa mi to postupne, pravdaze, prelieva aj do osobneho zivota, kde si zacinam klast otazky typu: Preco by mala buduca partnerka travit cas prave so mnou ? Co jej dokazem ponuknut viac/lepsie oproti ostatnym ? A tym zacinam pochybovat o sebe, lebo viem, ze nie som napr. technicky zrucny, ani top 5 najsexy chlap sveta, viem, ze ani v ramci mojho posobenia nijako nevynikam apod. Celkovo myslim, ze ma toto uvazovanie a aj ten fakt, ze najskor to je aj realita, deprimuje a viem, ze ma obmedzuje ci uz v kariere alebo aj v sukromi. Verim, ze som to napisal dostatocne pochopitelne :).
Preto moja otazka znie: Mate skusenosti s podobnymi situaciami aj vy a ako ich riesite ? Resp. ako sa snazite s podobnymi pochybnostami vyrovnat ?
Dakujem.
