Dobrý deň..
pred pol rokom mi zomrela mama... odvtedy prežívam peklo, som príliš agresívna a pritom nemám na to žiadny dôvod... nečakane príde na mňa nepokoj, nervozita a vybuchnem... väčšinou to odchytá môj manžel, dokážem sa s ním hádať hodiny, a hanbím sa za to, ale som ho aj udrela. Mám ho strašne rada, nechcem ho stratiť, ale neviem sa kontrolovať..
Pri hádke pociťujem že som menejcenná, žiarlivosť (predtým nikdy som nebola a nemám na to dôvod), a obrovskú agresiu...
Nikdy som taká nebola, naopak mala som veľmi kľudnú povahu.
Manžel tieto stavy zvláda tiež ťažko.. rozprávame sa, dáva mi najavo, že ma miluje-ale keď na mňa príde, nevie ma zastaviť.
Nedávno som začala chodiť k psychológovi, zatiaľ riešime smútok, povedal, že tieto stavy sú zo smútku a časom pominú... ale ja už nevládzem
Prosím Vás, kto prežil takúto situáciu, čo Vám pomohlo?
Ďakujem za pomoc!
agresia-chcem byť ako predtým
Pavol y, vieš čo? občas si to myslím o sebe aj ja... ale nikdy som nebola hysterická osobnosť.. manželovi som navrhla rozvod, ale on to odmietol..vravel mi, že to nie som ja, keď mávam také stavy... takže verím,že sa to časom zlepší...
Neprajem to nikomu....
Pekný večer!
Už zas ti jebe Benedick?
Ďakujem za vaše rady... určite ich vyskúšam,chcem byť konečne "normálna žena"
Ahoj, presne takéto čosi mám za sebou. Zomrela mi pred pár rokmi milovaná osoba po dlhej a ťažkej chorobe. Posledného pol roka pred jej smrťou som ju opatrovala, pričom som chodila aj do práce, bola som stále v strese. Bola mladá, bola to "nespravodlivá smrť". A keď sme ju pochovali, nevedela som, ktorým smerom sa mám podieť. Nemohla som spať, lebo stále som cítila jej dotyky, počula som ju, ako ma volá. Postupne som začala byť nervózna, podráždená, agresívna k svojmu okoliu. Trvalo to 2-3 mesiace a ja som si uvedomila, že sa už správam deštruktívne a že s tým musím niečo robiť. Psychológ nepomáhal, naplakala som sa dosť, takže som dala priechod svojim citom, stále som sa venovala nejakej zmysluplnej alebo príjemnej činnosti, ale aj tak ten hnev a zlé pocity neodchádzali, stále to vo mne vrelo.
Som racionálne uvažujúci človek, nie som fanúšik ezoteriky, ale už som bola v stave, že som si s tým nevedela nijako rady, že sa to takto už ďalej nedá a zničím svoju rodinu, ktorá za nič nemôže. Tak som sa obrátila na svoju kamarátku, ktorá sa tým zaoberá. A tá mi vysvetlila, že z ich pohľadu bola moja milovaná osoba na mňa taká naviazaná, že ma nechce opustiť a spôsobuje mi tým problémy. A poradila mi, ako mám svoj dom očistiť - nechcem tu robiť reklamu, návody sa dajú vygoogliť.
Dosť na tom, stačilo použiť soľ a pár sviečok a behom dvoch dní sa to začalo zlepšovať. Smútok zostal aj po rokoch, aj pocit krivdy pretrváva, ale už som v "normálnom" móde, proste, stala sa nám strašná vec, ale už sa neodstane a treba ísť ďalej.
Verím, že si aj ty nájdeš na to spôsob, taký či onaký, lebo treba žiť pre seba a pre tých, čo tu ostali, a nie pre tých, čo tu už nie sú. Držím palce.
Normalne si kup boxersky vak a rukavice a vyhrad si niekde v byte miesto pre tieto veci a ked to na teba pride, tak sa chod vyzurit a vyboxovat do vaku. Chudaka chlapa nechaj na pokoji a nebi ho.
