ľudkovia mám fest problém. Hádame sa stále so snúbencom, lebo on chce svadbu hneď bud. leto a ja NIE! Som na to mladá, mám iba 23,5 rokov, on má síce 28. Ale chce sa ženiť!
AJ to zasnúbenie bolo divné. Úplne inak som si to predstavovala, (teraz v auguste na dovolenke pri mori), chcela som to úplne inak, nesplnilo to moje očakávania, dokonca som mala chuť povedať nie. Bolo to celé divné, ako ma žiadal o ruku. Také nijaké, hanbil sa, naťahoval to ako gumu na gatiach, mala som naňho nervy. Vôbec sa mi to nepáčilo:( Strašné nervy mám na to doteraz. Aj prsteň mi kúpil úplne out môj vkus.Strašne to uponáhľal a totálne sa mi to neľúbilo, bez kvetu, so svedkami ma požiadal o ruku, no des. Sme spolu ale 6 rokov. tak sa patrilo zasnúbiť už. No na svadbu máme čas predsa !
Partner chce deti, ja sa cítim veľmi mladá, veď máme čas. Ja nepoznám žiadnu kamošku,čo by sa vydávala hne´d po zásnubách.
Nikoho vlastne nepoznám,kto sa vydával v 24 rokoch, pokiaľ nemusel.
Nemáme ešte vyriešené ani bývanie, ani prácu poriadnu ani deti či chceme a koľko... Ja chcem veľa cestovať, študovať ešte viac, robiť v zahraničí, užívať si, venovať sa sebe, mám slubne našlapnutú karieru aj v oblasti fotomodelingu, chcem sa aj venovať sebe, chodiť na žúry,, chatovačky s kamoškami a kamošmi a nie sa starať doma o deti a o manžela a o dom. Ja vlastne už mám pochybnosti aj či sa vôbec chcem vydávať, keď tak na mňa tlačí. Ale tlačí iba preto, lebo " má na to už vek" podľa známych a jeho rodiny. A že kde si už nájde inú, chodíme spolu od puberty.
Niekedy aj rozmýšľam , kedže je taký vážnejší vzťah prvý umňa, tak či existuje lepší chlap niekde, mám stres z toho celého.vytáča ma, že svadbu by chceli predsa mať obaja narovnako podľa mňa a nie že jeden áno, druhý nie. Veď nech ma pochopí,ja som mu to vysvetlila veľakrát, slušne, nech ma pochopí, ale stále tlačí na pílu. A ešte nevieme kde budeme bývať?Pod mostom? U našich nechce bývať,lebo ich nemá rád, u nich nemáme kde bývať, na vlastné nemáme. Nevieme ani skutočne kde sa akože zložíme po svadbe v ktorom meste.
Napriklad ja by som aj dačo iné vyskúšala, ako Praha, či pri mori nejakú prácu. Strašne po tom túžim. On nechce. Chce zostať tu. Vyčíta mi to ale.
Vôbec nechce ani počuť o tom. On chce tradičnú rodinu mať, do 30 ideťa, oženiť sa, zobrať hypo a do smrti krkľovať v robote za 600 € nič si nedovoliť, mať dve deti, a skončiť na antidepresívach v 40ke zo života. Ja zase chcem niečo iné vidieť, dosiahnuť, dokázať. Som úspešná travel blogerka, a nechcem byť tu na SVK. Ale nemám pochopenia. Veľmi často plačem pre to, že ma nechce chápať. On nie že nevie, ale nechce.
Nie som zástancom tradičného zväzku ani rodiny( ale to takto som sa zmenila až na výške,ale je to už raz tak, kedysi ke´d sme začali spolu chodiť, chcela som rodinu aj vydať sa Atď),ale teraz už netúžim vôbec po tom. ako som zistila, čo je život, aké sú manželstvá, desím sa toho. ja chcem žiť iba tak spolu nadivoko, trebárs pár rokov, potom nejaký civilný sobáš, a inak aj ten chcem absolvovať mimo sr,, niekam ´daleko, napríklad na Seychelloch- už pozerám aj agentúry ktoré to sprostredkúvajú, ale nechce, vraj zbytočné vyhadzovanie peňazí. Ale je to môj sen, odmalička. Tak čo mám robiť? Nechcem byť v živote nešťastná.
Partner ma nepodporuje, nerozumie mi, som z toho sklamaná. Ešte sa ofúča a zdúva. Veď prečo ma tak hrozne náhli do toho? Potom sa mi to aj odnechce. A keď mu poviem svoje argumenty neberie ich do úvahy a vždy vznikne hádka veľká.
Prosím ,ako mu mám slušne vysvetliť, alebo aj neslušne :D že jednoducho nechcem sa vydávať ?prosím Povedzte a poradte, som z neho na sedatifoch momentálne.!
dakujem
Cítim sa ako zahnaná do kúta a znásilnená, Ke´d začne hovoriť o svadbe.
