Mám 19 rokov a ešte študujem. Trpím depresiami a práve dnešná depresívna chvíľa, ktorú som mala pred chvíľou, ma priviedla k tomu, aby som napísala túto tému. Nemám priateľov, len rodinu. Je to takto odmalička.
Začnem školou.
V škole som absolútne sama. Nemám sa s kým porozprávať, len tam sedím ako päť peňazí. Na vine bude moja povaha, ktorá absolútne otrasná. Som hanblivá, nespoločenská, proste otras. Najhoršie je, že cítim, že sa to nedá zmeniť. Spolužiaci ma nemajú radi a ja sa im do zadku pchať nebudem.
Taktiež mám v škole problémy alebo skôr, budem mať, s dochádzkou (v minulosti som s ňou mala tiež problémy). Nebudem to tu rozpisovať, poviem len, že niekto si na mňa zasadol (je ich viac), buzerujú ma, kričia a ja to nebudem trpieť do konca roka. Som veľmi citlivá povaha a toto je pre mňa ťažké, keďže zažívam každodenné hádky aj doma. Známky mám inak výborné, ale čo z toho. Takže počítam s tým, že budem mať základné vzdelanie a budem kopať kanály.
Vzťahy (kamaráti)
Okrem rodiny, nikto. Viem, že aspoň za tú rodinu by som mala byť vďačná a naozaj som, ale človek potrebuje viac ako rodinu. To ja nemám. Nemám sa s kým porozprávať, nemám sa komu vyrozprávať (niekomu z rodiny nechcem), tým pádom mi nemá kto pomôcť a povzbudiť ma. Čo by som dala za aspoň jednu ozajstnú kamarádku...
Frajera nemám, len tak mimochodom, ale toho ani nechcem.
Môj život
Život nemám žiaden. Takým bežným dňom je, že ráno vstanem, idem do školy. V škole tichúčko (keďže tam nemám nikoho) presedím celý deň. Zo školy rovno na autobus a domov. Prídem domov, idem hneď na TV, PC, alebo si ľahnem, počúvam pesničky a pri tom zaspím. Vstanem, poučím sa a zase si idem ľahnúť alebo na TV. O pol druhej v noci idem spať a ráno zase do školy.
Toto sa opakuje každý deň. Zábava čo ?
Dnes to bolo trošku iné v tom, že keď som prišla domov, okamžite nastúpila depresívna chvíľka, poplakala som si a ako vždy, nič sa tým nevyriešilo. Škoda vreckoviek.
Takže, asi toľko k môjmu biednemu životu.
A teraz sa idem ukľudniť, lebo som nervózna.
