vsimol som si ze sa tu riesia vztahy a manzelstva.
Ja mam otazku, preco na zaciatku vztahu ked sa clovek do niekoho zamiluje a ma tie steklive motyle v bruchu sa zda byt laska tak krasna, nekonciaca a po dvoch troch rokoch zvadne?
Preco v jej zaciatkoch ma clovek pocit ze to nikdy neskonci, ze to vydrzi naveky, ze toho druheho do smrti bude milovat, nikdy ho neopusti a pojde s nim aj na koniec sveta ale prejde nejaky cas a to zalubenie, poblaznenie opadne a nastane vytriezvenie a nadsenie klesa? Preco?
Vidim z mojho okolia kamaratov ze na zaciatku isli z baby zosaliet, chceli vediet o kazdom jej kroku, chceli ju vidiet, pocut, citit, dotykat sa jej, nosili jej kvety, bravali ju na vylety, kupovali darceky, brali ju vsade skoro so sebou, vodili sa za rucky..... ale casom, po par mesiacoch, roku, dvoch, troch bol velkej lasky koniec alebo aj ked bola uz bola ina, ignorovali sa, nadavali na seba, nepomahali si tak ako v case zalubenia, nevolali si tak kde si.... Proste vsetko bolo prec, fuc... Preco?
Len chcem vediet ze na zaciatku ked sa clovek zalubi si mysli ze to bude naveky, ze nikoho tak skveleho uz nenajde a predsa.
Prečo je láska v začiatkoch tak krásna nekonečná ale časom chradne?
Tie "motyle" niesu laska. Skutocna laska ide zo srdca, takze toto nemoze byt laska. Vsetci co hovoria o "motyloch" nevedia udrzat lasku na cely zivot. Vzdy ked vidim to spojenie "pocitila som motyle v bruchu" tak uz viem, kolka bije... ej dievca, ty sa este sklames... a tak aj vzdy je.
Vyjadrujeme sa moderne :D Dnes už sa namiesto slova "starý" používa slovo "zrelý" :DDDD
Povedz :) je to pekne.
Ako spravne podotkol laska sa meni, dozrieva, ale stale moze byt krasna, ak sa o nu obaja starate.
Som zrely muz pred 50. Svoju manzelku milujem zrelou laskou, nedal by som ju za nic na svete.
Je doba motylov a potom je zase ina laska. Mozno mam stastie, ale aj ked ma o xx kg viac a nejake vrasky mne sa stale paci a vidim v nej stale moje dievca. Mozno by som jej to mohol povedat. dobry napad.
Boh je láska. On nás ma rád aj napriek somarinam a koninam čo ľudstvo vyvádza a prečo ?? Lebo sa vždy nájde niekoľko spravodlivých na celej Zemi z ktorých má potešenie.
To len mi ľudia nevieme mať radi toho druhého, človek vždy zrádza svoju lásku, rodičov, priateľov.
Človek nemá duchovnú úroveň a ak sa zmiluje nevie si to ceniť. Je neverný, sebecký a vždy by chcel niečo iné.
Láska nie je sex, láska je radosť z toho druhého, nie z jeho očí, alebo pekného zadku, ale radosť, že sú spolu. Nemusia mať rovnaké záujmy alebo koníčky, jednoduho sa potrebujú. Občas sa nájdu na celý život taký šťastlivci.
Nuda z dlhšieho vzťahu, ženy majú už inú úlohu v spoločnosti a zabudli, že sú stále ženami a muži zabúdajú mať svoje ženy radi. Je veľa iných pokušení a človek porovnáva, prestava byť verný.
To, čo si opísal, sú len povrchné prejavy vzťahu, láska ide do hĺbky toho druhého i seba.
Do hĺbky toho druhého znamená, že chceš spoznať vnútorný svet toho druhého, pochopiť ako uvažuje, ako cíti, z čoho má radosť, čo ho hnevá, čo ho zraňuje, z čoho má strach, čo sa mu darí,čo sa mu nedarí, aký má vzťah k rodičom, k priateľom, k iným ľuďom, ako pracuje, ako oddychuje - a VŠETKO PRIJÍMAŠ. Keď je v niečom dobrý, tak mu to ani nezávidíš ani necítiš komplexy - proste mu to želáš a tešíš sa z toho. Keď je v niečom slabší, keď vie na niečo reagovať iba hnevom alebo urazením sa - aj to prijímaš, je to jeho zranenie v ktorom mu máš pomôcť, máš mu byť oporou, upokojením, istotou - nie ho skrz to odsúdiť a zanechať.
A vočii sebe je to práve to predsavzatie, že toho druhého prijímaš taký aký je a keď to nedokážem, tak na tom pracujem, lebo to chcem dokázať.
Láska je o tomto. Ak toto nerobili, tak to nebola tá láska, ktorá pretrvá.
Pretože v skutočnosti je LÁSKA AKTOM VôLE - mám rád, lebo chcem mať rád.
Mesacny to vystihol, to o com pises nie je laska ale zamilovanost. Ta prejde cca po dvoch rokoch a bud prerastie do lasky, zmeni sa na nenavist alebo sa proste rozplynie. Tie pary o ktorych pises skutocnu lasku ani nikdy nepoznali. Dnes je taka doba, vacsina ludi je povrchnych, su egoisticki a miluju najviac seba. V case zamilovanosti sa to zvykne viac ci menej potlacit ale dlho im to nevydrzi a na povrch sa stale viac prediera ich sebecke ja. Takisto na vztahu vacsina dnesnych ludi nevie a ani nema zaujem pracovat, pride prvy problem a miesto toho aby ho riesili zdupkaju, najdu si milencov alebo sa aspon riadne pohadaju. Pritom nejaky problem pride skor ci neskor v kazdom vztahu, je velmi naivne mysliet si ze nie a len ti co vedia problemy riesit sa vedua posunut dalej a fungovat stale v laske. Dalsia dolezita vec je rozhovor, rozpravat sa o problemoch a ked sa mi nieco nepaci. Bez kriku a bez urazania. Mnohe veci su len nedorozumenia ale to si nikdy nevysvetlia lebo jeden ci obaja odmietaju komunikovat. Alebo im je to neprijemne, tak to v sebe dusia ale take zadusene veci sa stale hromadia a potom ten clovek vybuchne obvini partnera zo vsetkeho mozneho a ponizi ho. To zas necha sramy na dusi tomu druhemu ktory to bude vnimat ako velku krivdu a zase v nom sa to bude hromadit. A tak nakoniec dospeju ku koncu a obaja sa budu citit ublizene.
