Keď som začal navštevovať základnú školu, tak sa mi začali strašne chýbať kamaráti zo MŠ. Poviete si, že to je normálne, veď si tým prešiel snáď každý, ale ja som hneď v prvej triede bol sám, ticho a s nikým som sa nechcel baviť. Riešila to či už triedna alebo rodičia, no ja som ich moc nevnímal. Po pár mesiacoch som sa pripojil do kolektívu a bolo dobre. Bol som šťastný, triedna aj rodičia boli šťastní. Všetko sa to zas pokazilo keď v 5 triede začali spolužiaci miznúť na iné školy, poprípade do iných tried. Bolo mi trochu smutno, ale nejak som tú stratu nevnímal. Asi okolo 3 rokov, keď som bol 8., tak asi tretina z nich sa vrátila, každý bol šťastný, len ja nie. Nechcel som sa s nimi komunikovať, hrať, proste jediné čo som im vedel povedať, keď som sa veľmi premáhal bol pozdrav. Časom to aj oni vzdali a vtedy som začal premýšlať, prečo som to spravil.
Boli sme si dosť blízky, mali rovnaké názory a trávili dosť času spolu. Teraz už viem, že som ich "stratil" no, ale teraz idem k svojmu problému.......
Od tej doby čo sa vrátili som sa nevedomky začal odvraciať od každého, či už spolužiakov alebo rodiny. Bolo jedno čo odomňa chceli, tak som bol hneď podráždený a nahnevaný, nemal som chuť im dokonca jednoslovne odpovedať. Jasné, že si to nezvyčajné správanie všimli a začali ho riešiť. No ja som sa vyhováral na bolesť hlavy, alebo na to, že jednoducho nemám "svoj deň". Začal som normálne komunikovať, ale to iba s rodinou a pred učiteľmi. Strašne ma to v duchu štvalo. Nemal som vôbec chuť ísť do školy, vstať z postele, či už dokonca sa ísť naraňajkovať (kvôli rannému pozdravu rodičov). Už v tom ročníku sme mali častejšie návštevy či už školského psychiatra alebo normálneho. Riešilo sa veľa tém, až nakoniec sme sa dostali k téme depresie. Nejaké náznaky z toho čo hovorili som videl aj na sebe, ale bral som to tak, že to musí byť iba náhoda. Vraveli dokonca ako to začať riešiť a pod. Pripadalo mi to dosť vtipné, že keď niekto má depresie, že má problém to niekomu povedať, a začať to nejakým spôsobom riešiť... Je mi ťažko všetko toto písať a "zverovať sa" ale už prešlo dosť času, viac než malo. Teraz si na sebe všímam iba samé negatíva a mám problém vyjsť von, čo i len na pár minút. Viem, že to bude znieť asi hlúpo, ale poradíte mi ? Cítim sa byť slabý a mám menšie problémy so spánkom, buď spím strašne málo (problém zaspať), alebo strašne veľa. Nikde som sa ešte nezveroval, ale myslím, že už je čas. Nemyslím si, že by som mal mať depresie, ale proste neviem čo so mnou je. Pár krát som tu niečo písal, no nijaké odpovede sem neprišli. No ani nedúfam, že to niekto celé vôbec prečítal.
