Ľudia plačú, nie preto, že by boli slabí, ale preto, že vydržali byť silní až príliš dlho...
To je môj prípad.
Mám milujúcu rodinu, no som bez priateľov, bez frajera...
Som škaredá, nespoločenská, hanblivá, tichá, nekomunikatívna...
Každý na mňa zíza, čo za beštiu chodí po meste.
Nikto o mňa nemá záujem a každý sa odo mňa drží čo najďalej.
V škole sa so mnou nikto nebaví, všetci len zízajú, vysmievajú sa mi, využívajú ma a ja to trpím.
Plačem, pretože už nevládzem ''byť v pohode''.
Cítim už len beznádej, smútok, prázdno...