Došli mi sily

Príspevok v téme: Došli mi sily
Samotarka

Ľudia plačú, nie preto, že by boli slabí, ale preto, že vydržali byť silní až príliš dlho...

To je môj prípad.
Mám milujúcu rodinu, no som bez priateľov, bez frajera...
Som škaredá, nespoločenská, hanblivá, tichá, nekomunikatívna...
Každý na mňa zíza, čo za beštiu chodí po meste.
Nikto o mňa nemá záujem a každý sa odo mňa drží čo najďalej.
V škole sa so mnou nikto nebaví, všetci len zízajú, vysmievajú sa mi, využívajú ma a ja to trpím.
Plačem, pretože už nevládzem ''byť v pohode''.
Cítim už len beznádej, smútok, prázdno...

Pata2017

Ak chceš, napíš mail :)
Asi to znie ako klišé, ale nejde len o vonkajšiu krásu, ale o tú vnútornú. Zvnútra si určite krásny a dobrý človek, a treba nájsť takých ľudí, ktorí za to stoja a nie takých, ktorí ťa využijú a odkopnú :) Držím palce !:)

Danea

Samotarka,takže je niekto, s kým to máš inak. To je super. Premýšľam, či sa nestretávate naďalej, pretože nechceš, alebo máš obavy....Takže máš kamarátku zo základky, s ktorou ste mali mnoho spoločného a vedeli ste sa spolu pozhovárať. No, máš pocit, že má viac povinností a nie mnoho času. Vidím, že na ňu spomínaš dobre, chcela by si sa s ňou stretávať? Ak áno, myslíš, že by si jej mohla s tými povinnosťami napríklad pomôcť. Čo myslíš?
A čo tá terajšia spolužiačka? Takže akoby ťa pri nej tvoja intuícia brzdila. Čo by si potrebovala na to, aby si sa k niečomu odhodlala, aby si nebola tak napätá? Prípadne ako by to malo byť s tvojou spolužiačkou prinajlepšom?

anjel7777

samotarka na tej tichej povahe a nesmelosti sa da popracovat nic sa neboj len bud k ludom mila a oni za tebou pridu to ze mas rodinu je velmi vela a to ze mas zdravie tiez ja som ztp na invalidnom dochodku a to mam 26 rokov ziadna vidina zlepsenia... mozno len potrebujes zmenit prostredie mesto aby si si nasla ludi s ktorymi si budes rozumiet... neni to neprekonatelna prekazka ta nesmelost a strach aj ked je to tazke

Samotarka

Danea - Na základnej bola. Jedna. S ňou som si mohla povedať čokoľvek. Bola som okolo nej ukecaná, témy išli samé. Ale to bolo asi preto, lebo sme sa poznali už v škôlke a boli sme spolužiačky celú základnú. S ňou som v podstate celú základnú sedela v lavici. S ňou jedinou to bolo normálne.
Odkedy sme základnú skončili, vidíme sa minimálne, aj keď býva v tom istom meste, ako ja. Moja chyba. JA vonku nechodím. Nepozývam nikoho.
A plus, už má svoje povinnosti. Má bábätko, takže určite nemá veľa času.
Je tu ešte jedna terajšia spolužiačka, s ktorou bu som nemala problém, ale niečo ma brzdí.
Niečoho sa bojím, akoby mi intuícia naznačovala, to nedopadne dobre. Tým pádom sa s ňou neviem normálne, uvoľnene baviť. Vždy som napätá.