Ahojte, možno mi niekto poradí, a ak nie, aspoň sa vyžalujem :). Mám priateľa, s ktorým žijem viac ako rok v spoločnom byte. Začiatky boli krásne, užívali sme si spolu každý deň. Priateľ je rozvedený, z manželstva má 17-ročného syna. Po rozvode ho syn odmietal, škaredo mu nadával, ako otec a ako človek pre neho neexistoval. Priateľ sa kvôli tomu veľmi trápil, veď ktorý rodič by to nechal tak.. Snažila som sa byť mu oporou, vypočuť ho. Jedného dňa ale syn otcovi zavolal a vtedy sa to všetko začalo. Priateľ totálne všetko prispôsobil potrebám syna - chlapec sa nudí, ide s ním do mesta. Chlapec nemá s kým chodiť do fitka, ide s ním otec. Potrebuje odviezť do kina, opäť len otec. Trávi s ním každé poobedie, domov chodí o 6-7mej večer. Ja som celý ten čas sama. Nemá na mňa čas. Nemá čas ísť so mnou na kávu, lebo synovi sľúbil, že niekam pôjdu. Nemôže ísť so mnou niekam na víkend, pretože ako si on môže užívať s vedomím, že jeho 17ročný syn je doma a nudí sa? Plánovali sme aj vlastné dieťa, ale zrazu si to musí premyslieť. Ja viem v čom je problém - nemohol by sa toľko venovať chlapcovi, ktorý je už takmer dospelý. Chlapec si nedokáže nájsť kamarátov - nikto nie je pre neho dosť dobrý.. Keď priateľovi začnem vyčítať, že sa mne a nášmu vzťahu nevenuje, tak som ja tá zlá, lebo nerozumiem a nechápem, aké je to pre neho ťažké. On vie, že som sama, ale nemôže sa predsa rozkrojiť a byť na dvoch miestach... Najhoršie na tom je, že jeho syn sa so mnou nechce stretávať, vlastne sme sa ešte "oficiálne" ani nestretli. Keď začnem naliehať, aby nás priateľ zoznámil, tak je v tom vždy nejaký háčik - chlapec má zlé obdobie, lebo je v puberte, hanbí sa, nechce sa so mnou ešte stretnúť.. a ako "správny" otec jeho rozhodnutia rešpektuje a do ničoho ho netlačí.. Už neviem, čo mám robiť, ako priateľovi otvoriť oči, aby si uvedomil, že som tu aj ja, že som tu ešte stále pre neho, že mi na našom vzťahu záleží. Keď túto tému načnem, buď sa rozčúli, alebo ma jednoducho ignoruje a neodpovedá, takže vediem monológ.. Jediná moja útecha je v tom, že chlapec odchádza v septembri na školu do iného vzdialenejšieho mesta. Ale - je to stále ešte 5 mesiacov, a ja neviem, či to dovtedy budem zvládať.
Čo by ste robili na mojom mieste?
Priateľ a jeho syn
ked ma chlapec 17, tak daj tomu 2-3 roky, najde si frajerku, kamosov a mas po probleme.
potom si mozte uzivat do alleluja.
Tak hadam nejaku tu obetu znesies. A syn bude vzdy viac, ako ty, ale to ti tu uz asi pisali.
Nikdy sa nesnaz naburat pokrvne vztahy. Mne keby niekto kritizoval napr.mamku, tak ho
poslem do pekla, nech by mal akukolvek pravdu.
ked ma chlapec 17, tak daj tomu 2-3 roky, najde si frajerku, kamosov a mas po probleme.
potom si mozte uzivat do alleluja.
Tak hadam nejaku tu obetu znesies. A syn bude vzdy viac, ako ty, ale to ti tu uz asi pisali.
Nikdy sa nesnaz naburat pokrvne vztahy. Mne keby niekto kritizoval napr.mamku, tak ho
poslem do pekla, nech by mal akukolvek pravdu.
ked ma chlapec 17, tak daj tomu 2-3 roky, najde si frajerku, kamosov a mas po probleme.
potom si mozte uzivat do alleluja.
Tak hadam nejaku tu obetu znesies. A syn bude vzdy viac, ako ty, ale to ti tu uz asi pisali.
Nikdy sa nesnaz naburat pokrvne vztahy. Mne keby niekto kritizoval napr.mamku, tak ho
poslem do pekla, nech by mal akukolvek pravdu.
ked ma chlapec 17, tak daj tomu 2-3 roky, najde si frajerku, kamosov a mas po probleme.
potom si mozte uzivat do alleluja.
Tak hadam nejaku tu obetu znesies. A syn bude vzdy viac, ako ty, ale to ti tu uz asi pisali.
Nikdy sa nesnaz naburat pokrvne vztahy. Mne keby niekto kritizoval napr.mamku, tak ho
poslem do pekla, nech by mal akukolvek pravdu.
ked ma chlapec 17, tak daj tomu 2-3 roky, najde si frajerku, kamosov a mas po probleme.
potom si mozte uzivat do alleluja.
Tak hadam nejaku tu obetu znesies. A syn bude vzdy viac, ako ty, ale to ti tu uz asi pisali.
Nikdy sa nesnaz naburat pokrvne vztahy. Mne keby niekto kritizoval napr.mamku, tak ho
poslem do pekla, nech by mal akukolvek pravdu.
ked ma chlapec 17, tak daj tomu 2-3 roky, najde si frajerku, kamosov a mas po probleme.
potom si mozte uzivat do alleluja.
Tak hadam nejaku tu obetu znesies. A syn bude vzdy viac, ako ty, ale to ti tu uz asi pisali.
Nikdy sa nesnaz naburat pokrvne vztahy. Mne keby niekto kritizoval napr.mamku, tak ho
poslem do pekla, nech by mal akukolvek pravdu.
Irina559, trvá to asi 6 mesiacov. Zo začiatku to bolo každé druhé poobedie, postupne každé..
Kým sme spolu nežili a so synom boli v pohode, aj keď už nebývali spolu, vedel svoj čas rozdeliť.
Uvedomujem si, že som bola zvyknutá mať priateľa len pre seba, venoval mi všetok čas. Keď sme sa rozhodli niekam ísť, tak sme sa proste zbalili a šli.
Chápem, že chce byť s ním, ale nechápem, že nevie alebo nechce pochopiť, že aj ja s ním chcem byť (nejak veľa slov chápem-nechápem.. :).
Uvedomujem si aj to, že chlapec na mňa možno žiarli. Ale priateľ nevyvíja žiadne úsilie aby sme sa stretli. Synáčik proste povie nie, tak nie a nerieši to.. mňa by veľmi škrelo, keby moja rodina nepoznala človeka, s ktorým žijem.
Už som si veľakrát povedala, že to proste nebudem riešiť, budem si robiť svoj program. Môžem povedať, že väčšinou sa mi to darí, ale príde obdobie, keď nad tým všetkým rozmýšľam a ide ma roztrhať od zlosti, lebo priateľovo správanie mi príde detinské a možno aj trochu zbabelé.
Ale potom si poviem, želania jeho syna sú pre neho na prvom mieste, tak nech si užívajú jeden druhého..
Tu som sa rozhodla naozaj napísať len preto, aby som dostala nejakú radu od niekoho, kto chápe a vie aké to je :).
Takže Ti veľmi pekne ďakujem :)
Ďakujem všetkým, ktorí reagujú :)
Dovolím si na svoju obranu povedať, že iniciatíva na začiatku vzťahu bola z jeho strany. Trvalo dosť dlho, kým som mu podľahla. A predtým som zvážila svoje rozhodnutie. Mám dosť rokov na to, aby som vedela čo chcem a do čoho sa púšťam. Nič nezačínam bezhlavo, nad všetkým dosť rozmýšľam - možno niekedy až moc, a možno je to tak aj v tomto prípade...
Nesťažujem sa, len som chcela vedieť viac názorov, viac pohľadov na vec..
A uvedomujem si aj to, že sa možno obaja snažia dobehnúť zameškané. Nechcem v žiadnom prípade roztrhnúť ich puto, ani zabriať niečie miesto v partnerovom živote.
Nie som však sama, kto nad týmto krúti hlavou - sú tu aj jeho rodičia. Tí ale - pre pokoj v rodine - sú ticho. Svoj názor povedia mne, ale jemu nie.
Viem, že všade, v každom vzťahu je niečo. Nič nejde hladko a bez problémov - problémy a starosti patria proste k životu.
Tak sme na tom dosť podobne čo sa myslenia týka ;) ako dlho to trvá, čo sú v takomto častom kontakte ? Kedy sa to zmenilo ? ...môjho dcéra ma zásadne stretnúť nechcela, hoci ja ju hej. Tiež ma to trápilo. Bránila sa zubami nechtami, že načo by sa so mnou stretla, keď som len dalšia epizódka v živote jej otca a za chvílu sa možno rozídeme. Aspoň tak som to vnímala ja, samozrejme zvolila vhodnejšie slová, ale viem čítať medzi riadkami. (Jej otec a matka nežili spolu už 10 rokov, takže sa tiež neviním za rozpad nejakého manželstva, no možno ona furt dúfala, že sa rodičia dajú nakoniec dokopy) Je prvorodená, ockov, mamičkin maznáčik. Ústa jej tiež parádne narástli, keby sme sa stretli skôr, určite by som si toho na svoju osobu vypočula dosť negatívneho aj do očí :D aj preto verím, že partner vedel kedy je ten správny čas, kým si ona zvykne na to, že som v jeho živote...v tomto im treba hold veriť ;) sami si poznajú svoje deti, možno ten tvoj tiež chce len chrániť teba....nebolo by bohviečo kebyže ťa syn neprijal, ostal by medzi mlynskými kameňmi. Musel by si vybrať medzi vami a to isto nechce...Určite ide o správne načasovanie...každé dieťa je iné, môjho syn bol okej, odkedy sme sa spoznali, nejako extra to nerieši, dcéra sa stavala na zadné ....ako som povedala, teraz vychádzame v pohode (sú to 3 roky čo sa s detmi poznám), zastavia sa na kávu, občas tu prespia, dobre si pokecáme, vedia kto som, ako to s ich otcom myslím, rešpektujú to a sú čím dalej prístupnejšie. No stále to nie je také to 100%. Dcéra niekedy trošku manipulovala, dobre som si to uvedomovala, čakala či mi prasknú nervy :D možno na jej smolu, ale zatial nepraskli ;) vztah s jej otcom mi bol vždy prednejší ako tieto vojny, nenechala som sa do toho zatiahnuť...vychádzať s detmi je na dlhé lakte... však uvidíš časom sama, ak to potiahneš :)
