Ahojte, možno mi niekto poradí, a ak nie, aspoň sa vyžalujem :). Mám priateľa, s ktorým žijem viac ako rok v spoločnom byte. Začiatky boli krásne, užívali sme si spolu každý deň. Priateľ je rozvedený, z manželstva má 17-ročného syna. Po rozvode ho syn odmietal, škaredo mu nadával, ako otec a ako človek pre neho neexistoval. Priateľ sa kvôli tomu veľmi trápil, veď ktorý rodič by to nechal tak.. Snažila som sa byť mu oporou, vypočuť ho. Jedného dňa ale syn otcovi zavolal a vtedy sa to všetko začalo. Priateľ totálne všetko prispôsobil potrebám syna - chlapec sa nudí, ide s ním do mesta. Chlapec nemá s kým chodiť do fitka, ide s ním otec. Potrebuje odviezť do kina, opäť len otec. Trávi s ním každé poobedie, domov chodí o 6-7mej večer. Ja som celý ten čas sama. Nemá na mňa čas. Nemá čas ísť so mnou na kávu, lebo synovi sľúbil, že niekam pôjdu. Nemôže ísť so mnou niekam na víkend, pretože ako si on môže užívať s vedomím, že jeho 17ročný syn je doma a nudí sa? Plánovali sme aj vlastné dieťa, ale zrazu si to musí premyslieť. Ja viem v čom je problém - nemohol by sa toľko venovať chlapcovi, ktorý je už takmer dospelý. Chlapec si nedokáže nájsť kamarátov - nikto nie je pre neho dosť dobrý.. Keď priateľovi začnem vyčítať, že sa mne a nášmu vzťahu nevenuje, tak som ja tá zlá, lebo nerozumiem a nechápem, aké je to pre neho ťažké. On vie, že som sama, ale nemôže sa predsa rozkrojiť a byť na dvoch miestach... Najhoršie na tom je, že jeho syn sa so mnou nechce stretávať, vlastne sme sa ešte "oficiálne" ani nestretli. Keď začnem naliehať, aby nás priateľ zoznámil, tak je v tom vždy nejaký háčik - chlapec má zlé obdobie, lebo je v puberte, hanbí sa, nechce sa so mnou ešte stretnúť.. a ako "správny" otec jeho rozhodnutia rešpektuje a do ničoho ho netlačí.. Už neviem, čo mám robiť, ako priateľovi otvoriť oči, aby si uvedomil, že som tu aj ja, že som tu ešte stále pre neho, že mi na našom vzťahu záleží. Keď túto tému načnem, buď sa rozčúli, alebo ma jednoducho ignoruje a neodpovedá, takže vediem monológ.. Jediná moja útecha je v tom, že chlapec odchádza v septembri na školu do iného vzdialenejšieho mesta. Ale - je to stále ešte 5 mesiacov, a ja neviem, či to dovtedy budem zvládať.
Čo by ste robili na mojom mieste?
Priateľ a jeho syn
Ja budem asi hnusná, ale... čo si čakala?? Bolo tu už viac takých tém, že keď si proste vyberieš partnera so záväzkami (v tomto prípade dieťa), tak musíš proste rátať s tým, že sa bude tomu dieťaťu venovať nejaký ten čas. Syn bude rásť, založí si vlastnú rodinu, tak tam bude treba chodiť navštevovať, venovať sa, premyslela si si vôbec trošku do budúcna, že ako to asi bude? Krv nie je voda.
Je vidno,že chlapec ešte nedospel. Už desaťročné deti si tieto záujmy a volný čas vyplňajú sami, sami sa prepravujú MHD a chodia do iných častí mesta. 17 ročný by už toto mal vedieť. Možno chce stráviť posledne časy detstva práve iba s otcom, než opustí domov a uplne sa osamostatní. Mali by ste byť trpezlivá a nevyčítať to otcovi, ktorý sa vždy vráti k vám. To naznačuje, že ste mu oporou aj v stresových obdobiach.
