Ahojte, možno mi niekto poradí, a ak nie, aspoň sa vyžalujem :). Mám priateľa, s ktorým žijem viac ako rok v spoločnom byte. Začiatky boli krásne, užívali sme si spolu každý deň. Priateľ je rozvedený, z manželstva má 17-ročného syna. Po rozvode ho syn odmietal, škaredo mu nadával, ako otec a ako človek pre neho neexistoval. Priateľ sa kvôli tomu veľmi trápil, veď ktorý rodič by to nechal tak.. Snažila som sa byť mu oporou, vypočuť ho. Jedného dňa ale syn otcovi zavolal a vtedy sa to všetko začalo. Priateľ totálne všetko prispôsobil potrebám syna - chlapec sa nudí, ide s ním do mesta. Chlapec nemá s kým chodiť do fitka, ide s ním otec. Potrebuje odviezť do kina, opäť len otec. Trávi s ním každé poobedie, domov chodí o 6-7mej večer. Ja som celý ten čas sama. Nemá na mňa čas. Nemá čas ísť so mnou na kávu, lebo synovi sľúbil, že niekam pôjdu. Nemôže ísť so mnou niekam na víkend, pretože ako si on môže užívať s vedomím, že jeho 17ročný syn je doma a nudí sa? Plánovali sme aj vlastné dieťa, ale zrazu si to musí premyslieť. Ja viem v čom je problém - nemohol by sa toľko venovať chlapcovi, ktorý je už takmer dospelý. Chlapec si nedokáže nájsť kamarátov - nikto nie je pre neho dosť dobrý.. Keď priateľovi začnem vyčítať, že sa mne a nášmu vzťahu nevenuje, tak som ja tá zlá, lebo nerozumiem a nechápem, aké je to pre neho ťažké. On vie, že som sama, ale nemôže sa predsa rozkrojiť a byť na dvoch miestach... Najhoršie na tom je, že jeho syn sa so mnou nechce stretávať, vlastne sme sa ešte "oficiálne" ani nestretli. Keď začnem naliehať, aby nás priateľ zoznámil, tak je v tom vždy nejaký háčik - chlapec má zlé obdobie, lebo je v puberte, hanbí sa, nechce sa so mnou ešte stretnúť.. a ako "správny" otec jeho rozhodnutia rešpektuje a do ničoho ho netlačí.. Už neviem, čo mám robiť, ako priateľovi otvoriť oči, aby si uvedomil, že som tu aj ja, že som tu ešte stále pre neho, že mi na našom vzťahu záleží. Keď túto tému načnem, buď sa rozčúli, alebo ma jednoducho ignoruje a neodpovedá, takže vediem monológ.. Jediná moja útecha je v tom, že chlapec odchádza v septembri na školu do iného vzdialenejšieho mesta. Ale - je to stále ešte 5 mesiacov, a ja neviem, či to dovtedy budem zvládať.
Čo by ste robili na mojom mieste?
Priateľ a jeho syn
Irina559, z tvojej odpovede ide toľko pozitívnej energie. Súdim, že si nad vecou, ale to som aj ja - aspoň si myslím ;).
Mne nejde o to, odtrhnúť otca od syna, rozbiť ich vzťah. Bola som veeľmi šťastná, keď mu jedného dňa zazvonil telefón a prišla otázka, či by mohli ísť niekam posedieť na chvíľu.. chlapec si možno uvedomil svoje správanie, možno to bolo z vypočítavosti, ale tvárim sa a aj v hlave mám v popredí tú prvú možnosť.
Viem, že cirkus, rozčuľovanie, plač, proste nič partnera nezmení. Má vzťah so synom taký aký má, na všetko zlé zabudol, zmietol pod koberček a tvári sa že sa vlastne vôbec nič nestalo.
Možno ma chlapec viní z rozpadu jeho rodiny (ale priateľ nežil s teraz už bývalou manželkou už dlhú dobu), ale mne môj sedliacky rozum proste nechce pojať to, že sa mi vyhýba chlapec, že priateľ o ňom nič nehovorí, nepovie o čom sa celé poobedie bavili, aké majú plány.. nepotrebujem, aby ma nosil na rukách ako kráľovnú, viem sa postarať sama o seba, len ako každá žena chcem a potrebujem aj trochu pozornosti..
Otázky a odpovede pre a proti si dávam často, niekedy si poviem, že už nevládzem, ale ráno vstanem nabitá energiou a idem ďalej, bojujem, prehliadam, venujem sa sebe, svojim záľubám..
Priateľove rozhodnutia rešpektujem, je to jeho dieťa, jeho výchova, jeho rozhodnutia. Len pri tom všetkom zabúda, že sme aj my - ja a on, nie len oni - on a syn...
Ja zas nemam rada ak si zeny niekoho same vyberu najdu a potom sa stazuju. Kto ta nutil do vztahu s tymto tu?? Ja by si takehoto nevybrala. Ty ano. Ty uz zvazujes a rozmyslas nad rozchodom. Tak ked vidis cez skutky partnera ze vam to neklape, nie si s nim stastna, ai, zmena spravania u partnera nehrozi, tak si najdi bezdetneho slobodneho ai. Ale nijaky vztah nie je bezproblemovy a vsade nieco je. Vsade
No pre teba úplne zlá situácia, to je pochopiteľné. Aj všetky pocity, ktoré prežívaš sú opodstatnené.
Ale ja sa musím zastať jeho. Dňom kedy prišiel jeho syn na svet, on prebral plnú zodpovednosť zaňho a stal sa po jeho manželke jeho prioritou. Možno už je skoro dospelý, a možno jeho otec neodviedol pri výchove vždy najlepšiu prácu. Ale čas otca so synom spoločne strávený je extrémne dôležitý. A iného otca nemá. Zrejme má tvoj partner aj zlé svedomie. Nech si vraví kto čo chce, pre deti je to otrasný zážitok, ktorý ich poznačí na život, keď si ich vlastní rodičia navzájom nerozumejú, ubližujú a nakoniec sa rozdelia. Či má dieťa 5 či 15 rokov, je to na ho...
Ďalší aspekt, áno, si jeho nová partnerka, ale musíš rátať s tým, že pozícia prvej partnerky-manželky, ti už patriť nebude. Jeho syn je jeho pokrvnou rodinou, plus spolu prežili dlhé roky. Ty si v jeho živote nová, nespája vás také puto. Tvoje slovo čo sa týka jeho syna a ako ho vychováva má malú hodnotu.
Nemáš príjemnú pozíciu. Jeho syn v tom lepšom prípade ostane jeho prioritou a ty sa musíš rozhodnúť či si ochotná žiť vo vzťahu, kde tvoje miesto nikdy nebude také, aké by bolo keby si bola prvou manželkou a matkou jeho detí.
A čuduješ sa vážne, že ťa nechce zoznámiť so synom? Vži sa do jeho kože. Pre syna to bola rana pod pás, že otec odišiel. Hnev aj odmietanie sú úplne pochopiteľné. A teraz dáva otcovi šancu. Myslíš, že jeho otec len tak zariskuje jeho stratu? Možno to syn využíva, možno. A možno si len naozaj potrebuje vynahradiť ten čas, ktorý pred tým s otcom nemal. Bohužiaľ podľa mňa si v tomto 5. koleso na voze a snažiť sa vyargumentovať alebo vydobiť si iné postavenie je od teba nefér. Správanie tvojho partnera možno nie je ideálne. Možno nevie ako skĺbiť tieto dva svety. Ale osobne som rada, že radšej uprednostnil syna než novú partnerku. Jeho syn má len jedného otca. Ty ho môžeš podporovať, môžeš ho nenásilne pozývať k tomu, aby ťa začlenil do ich vzťahu, môžeš sa mu jemne snažiť poradiť. Ale podľa mňa do tejto situácie treba extrémne vyzrelú a trpezlivú ženu. Pretože je to veľmi náročná pozícia pre novú partnerku. Ja osobne by som na to zrejme nemala silu. Skúsila by som ho podporovať a dopriať mu ten čas so synom. Tiež by som mu vyjadrila, že mi chýba a že spoločný čas(výlet, činnosť...) by ma potešili. Ale nevyčítala by som mu, že uprednostňuje syna. Zrejme by som nakoniec ustúpila a odišla, pokiaľ by partner nezačal konať nejaké zmeny. Snažila by som sa odísť v dobrom, že mu to nemám za zlé, a chcela som mu byť oporou, ale že na to nemám silu.
Ahoj Ceruza, som v takej istej situácii s tým že partner je rozvedený a deti má dve. Obe sú dospelé no na otca veľmi naviazané, všetci pracujú spolu, takže denne ich má na očiach, ale samozrejme trávi s nimi čas aj po prac.dobe, víkendy, alebo smsky do noci, ešte nemajú založené vlastné rodiny. V jeho očiach sú to stále pubertiaci :) Dcéra je veľmi žiarlivá, na mňa, na iné ženy, síce spolu vychádzame dobre ( tiež sme sa stretli asi po roku vztahu) ale pokiaľ by sme sa s partnerom rozhodli napr. pre dieťa, spravila by cirkus humberto...čo som si vypočula od partnera, mala tažkú vzdorovitú pubertu a podľa môjho názoru ju ešte stále neprešla, čo samozrejme nahlas nepoviem ;) ak treba niečo do jej bytu, oblečenie,topánky, alebo inú sprostosť, tatko sa dvihne a ide nakúpiť....samozrejme s tým nesúhlasím, nemyslím si že je to vhodné, ani celkovo že je správne vychovaná....ale kto som ja, aby som to hodnotila ? Sú to jeho deti....ak si to predstavím na sebe, žeby som ja otca takto potrebovala, bola by som štastná, že taký je...ak by moje deti potrebovali takého rodiča, tiež by som taká bola. Ak by môj partner zasahoval do výchovy MOJICH detí, nesúhlasil s mojimi rozhodnutiami, tiež by som si pomyslela , že ho do toho figu borovu...záleží na vyzrelosti človeka, niekto vyzreje skôr niekto neskôr ;) ...podľa môjho názoru sa s detmi nebojuje...nikdy...vždy budeš tahať za kratší koniec a nič na tom nezískaš...ak ma niekedy prepadne pocit sebaľútosti alebo vlastného egoizmu a mám pocit že partner spraví všetko pre druhých ale pre mňa nič, snažím sa nájsť iné uhly, zaujať iný postoj, lepšie to pochopiť ...položím si otázky, či partnera ľúbim, či s ním chcem ostať, či to, aký je ku svojim deťom znamená, že bude dobrým otcom v budúcnosti aj pre naše deti, či mu robí radosť tráviť toľko času s detmi a či som ja dospelá,vyrovnaná žena, ktorá nežiarli a dokážem si zariadiť vlastný program keď on doma nie je... zvyčajne si na všetko odpoviem áno, nahodím si druhé otázky ...či to, keď sa budem hnevať a robiť cirkus, partnera nejako zmení, či mu chcem vziať tú radosť ktorú má aj on z času s detmi, či mám právo do toho vôbec zasahovať keď to nie su moje deti, kedže som sa dala dokopy s ich otcom, tiež tvoria jeho názor/mienku na mňa a ak budem zasahovať do ich vztahu, či ma to môže ovplivniť v jeho/ich očiach pozitívne... to sú otázky kde väčšinou zaznie nie.... na základe tohoto zaujmem iný postoj a partnerovi sama poviem, choooď, leť, staraj sa, idem ja do fitka, na nechty, poležím si doma, postarám sa sama o seba...bude mať radost on, jeho deti, v konečnom dôsledku aj ja, lebo sám bude doma vyrovnanejší a spokojnejší keď sa vráti....vo vztahu nie som len ja, sme my...môžem mať na to názor aký chcem, nemusí byť správny...už sme mali vážnejšie debaty na túto tému, sám prizná že napriek tomu, že nič nepoviem, vidí mi to na očiach, že s jeho rozhodnutím nie som stotožnená no nekonečne oceňuje to, že do toho nezasahujem a podporujem ho v každom jeho rozhodnutí či už sa mi páči alebo nie. Aj náš vztah je tym pokojnejší a nájde sa čas potom aj pre nás. Načo sa budem hádať o niečom na čo nemám dosah, keď jeho záväzky voči predchádzajucej rodine ani po tom nezmiznú....lebo keď si vezmeš, keby si aj dostala otca od syna po tom, čo si konečne vytvorili nejaky vzťah, bol by tvoj partner štastnejší ? ak by sa všetko vrátilo do starých koľají a syn by na neho zasa nadával a nechcel sa stretávať ? Bol by celkovo váš vztah lepší? ....pochybujem. Ty sice získaš nejaký čas pre vás, ale pôjde to dolu vodou. Tak ako napísali, krv nie je voda a toto je beh na celoživotnú trať ak chceš s partnerom ostať. Jeho, jeho rozhodnutia, aj jeho deti musíš rešpektovať, aby si si získala rešpekt aj ty sama... ak teda nechceš využiť ponuku " nech sa páči, tam sú dvere ..." skús začať meniť od seba či to nezmení aj tvojho partnera....možno ti moja technika niečo dá, možno nie, každopádne ti držím palce ;)
BIELA KOBRA ďakujem :).
Viem, že nie som sama s takýmto problémom.
Nevyčítam priateľovi, keď mu niečo kúpi, keď míňa na neho peniaze, keď mu dáva vysoké vreckové - je to jeho záležitosť, jeho peniaze, jeho výchova. Samozrejme, že na niektoré veci mu poviem svoj názor, ale on si z toho nič nevezme. Je to "tvrdohlavý baran", ktorý keď si niečo vezme do hlavy, tak ho nik a nič nepresvedčí o niečom inom..
Priateľa ľúbim, aj keď niekedy jeho slová vedia veľmi nepekne raniť. Ale myslím, že ten pocit pozná veľká väčšina žien..
Viem, že veci sa nedejú bez príčiny. Možno je toto skúška nášho vzťahu, našich citov, aj keď tých skúšok už v minulosti bolo viac, nejak sme to vždy ustáli. Ale teraz naberám pocit, že snaha a záujem je len z mojej strany...
Nemyslím, že som na priateľa upjatá, alebo závislá od jeho spoločnosti.
Viem si zariadiť vlastný program, idem si zacvičiť, pokávičkujem, z času na čas príde aj nejaký ten nákupný ošiaľ, ale v konečnom dôsledku som sama..
Ako by ste sa cítili Vy, keby Vám priateľ povedal - zabudni na dovolenku, zabudni čo i len na spoločný víkend, ja s tebou nepôjdem, keď moje dieťa sedí zatvorené doma a nudí sa.
Jeho matka chodí na víkendové pobyty, ale chlapec s ňou ísť nechce. Radšej ostane doma. Tým pádom ani my nemôžme nikam ísť.. snažím sa neriešiť to, ale niekedy sa to proste nedá. Niekedy je toho tak veľmi veľa.. Len by som chcela, aby mi z času na čas dokázal nie len slovami, ale aj činmi, že som aj ja pre neho dôležitá, že má čas aj na mňa - na nás ako pár.. jeden skutok je niekedy viac ako tisíc slov..
Ceruza, chcela som ti napísať už včera, ale medzitým si si odpovedala sama. Aj zvonku to tak vyzerá, že si partnerovi len pomohla preklenúť obdobie, keď na neho rodina kašľala, a po "návrate strateného syna" si už priateľovi viac na príťaž. Takéto situácie sa neriešia slovami "ak s a ti nepáči, choď".
Aj za takýchto okolností môžu vzniknúť fungujúce vzťahy. Nie si jediná žena v takejto situácii. Niektoré si zvyknú na stav, že partner uprednostňuje dieťa z prvého manželstva pred všetkým ostatným. Nájdu si vlastné záľuby a venujú sa samy sebe. Ak chcú vlastné dieťa, tak si to zariadia a potom postavia partnera pred hotovú vec. Otázka je, či máš na toto povahu a či chceš vlastne takto žiť. Osobne si nemyslím, že toto obdobie uplynie, keď chlapec odíde na vysokú školu. Naopak, myslím si, že teraz má nároky len 17-ročného chalana (výlet, motorka), ale neskôr bude mať nároky 25-ročného (byt, auto) a neskôr nároky 40-ročného (nový byt, nová partnerka...), a tvoj muž vždy priskočí a bude riešiť jeho problémy a ty budeš vždy ťahať za kratší koniec. Je jasné, že ho ľúbiš, ale mala by si sa na to pozrieť triezvymi očami, či ti tento človek naozaj stojí za také sebazaprenie. Lebo mne nepripadá, že by si ťa nejako extra vážil. Držím palce.
Na vlastné dieťa zabudni, on už svoje má a vie koľko je s novým starostí, s dieťaťom ťa len ťahal za nos. Ak ti to nevadí, že svoju energiu, čas a peniaze bude venovať svojmu synovi, ktorý vždy bude pre neho na 1. mieste, tak ďalej počúvaj srdce.
Partner so zavazkami ti nikdy nebude "patrit" na 100%. Sama si spomenula, ze chlapec odide od septembra prec. Do zdialenejsieho mesta. Tak vyckaj. Ked bude vzdialeny a bude mat studentske povinnosti ci radosti, bude partner cez tyzden zas "patrit" len tebe. Vikendy budu zas asi patrit synovi. Ale v jeho veku sa da predpokladat, ze si tam najde kamosov partiu alebo vztah. Nerob teraz unahlene rozhodnutia. Ine by to bolo, keby mal chlapec niekde 13-14r a toto by ta cakalo roky. Pozri. Chap aj partnera. Je to jeho jedine dieta, syn. Zazil si uz z jeho strany odmietanie nenavist odstup, ze sa nestretavali. Bol za tym hnev chlapca. Vsak sa mu rozpadla jedina istota co dovtedy cele roky cely zivot mal. A to rodina. Zrejme teba z toho nepriamo/ci priamo obvinuje, vnima ta ako nepriatelku rozbijacku jeho rodiny manzelstva jeho rodicov (nemusi to tak byt ale on ta zrejme takto vnima) a preto to vyhybanie od partnera a vyhovorky, preco vas nezoznami oficialne, nestretnete sa ai. Neries. Zrejme ta len partner nechce zranit rozrusit, keby ti miesto vyhovoriek povedal celu pravdu, ako sa asi o tebe skutocne jeho syn vyjadruje a castuje ta nadavkami ci cim. No neries. Vsetko chce iba cas.
A tebe odporucam, nebud tak zavesena upjata na partnerovi. Akoby si okrem neho nemohla cas travit sama ci so svojimi kamoskami priatelkami rodinou ai. Vsak ked on ma program so synom a vies ze sa vrati domoc az vecer, tak preco si aj ty za ten cas neurobis program?? Pod von. Do prirody, alebo si zacvicit zatancovat zaplavat, ist na kavu s kamoskami, za nakupmi do kina ai. Nebud tak zavisla na nom. Ziskaj odstup aj nadhlad. Vyvetras si takto hlavu telo, budes menej frustrovana, aj menej utocna nasrata na partnera. Vsak sa nediv ak sedis zatial sama cely cas doma a kukas asi stale na hodiny. Vtedy ti aj minuty pripadaju ako cela vecnost. Ak budes vsak samaaktivne travit cas niekde ci s niekym, uvidis, ako ti to pomoze. Aj v ociach partnera stupnes a ziskas opatovny zaujem zvedavost, mozno zaziarli ai. Takze pohoda klidek tabacek) Ked nejde o zivot vies predsa o co ide
Samozrejme, že som rátala s tým, že bude synovi venovať nejaký ten čas, ale každé poobedie, každý víkend, každú voľnú chvíľu? Keď sa mi aj "podarí" prehovoriť ho na spoločný program, on nemá problém všetko zrušiť, pretože synáčik je doma sám a nudí sa a volal mu, či nepôjdu na čaj... chlapec má 17 rokov, nepotrebuje vodiť za ručičku a vymýšľať program. Myslím, že by sa mal pohybovať medzi rovesníkmi, medzi mladými ľuďmi, a nie čakať, kam ho otecko vezme.. Už viackrát som prišla na to, že chlapec ho ani nevolal, a predsa šiel za ním.
Proste mám pocit, že my ako pár, že náš vzťah je pre neho momentálne nepodstatný, na prvom mieste je je jeho takmer dospelý syn, ktorý sa so mnou nechce stretnúť.
Myslím, že som priateľovi bola oporou, keď ho syn odmietal. Ale teraz mám skôr pocit, že som mu na príťaž, lebo svoj čas musí deliť medzi dvoch ľudí. Vráti sa ku mne len preto, že nemá kam ísť. Dokonca pri mojich výčitkách, že sa mi nevenuje, začal veľmi rád používať ako odpoveď - "ak sa ti nepáči, dvere máš otvorené...". Naozaj veľakrát rozmýšľam, že tie dvere otvorím. Ale som len žena, ktorá napriek všetkému miluje. Rozum vraví jedno, srdce druhé...
