Dobrý deň, ide o nasledovnú vec. Od narodenia mám hendikep, ktorý síce možno pokladať za vážny ale vo svojej podstate ma obmedzuje len minimalne (DMO). Študujem, robím vodičák, mal som priateľku, mám veľa záujmov...strašne ma ale mrzí postoj mojej rodiny. Rodičia sú v pohode, ale starí rodičia, teta atď... so mnou zachádzajú ako s malým deckom. U starých rodičov si ani nemôžem sám kávu urobiť, aby som sa náhodou neobaril :D A keď im poviem, že napr. robím vodičák, tak na mňa vyvalia oči ako teliatka :D Alebo od rodičov počujem, keď to niekomu povedia, že im najprv vôbec neverili, až keď im ukážu fotku. O ďalších veciach ani nehovorím...Čo ale chcem povedať je, že zisťujem, že sa kvôli tomu pri nich necítim dobre a uvažujem o tom, že sa od nich časom odstrihnem. Viac podpory dostávam od priateľov ako od nich a až sa zahanbím, keď si uvedomím, že sa pri nich cítim oveľa lepšie, než s vlastnou rodinou. Iste, ľudia sa boja toho, čomu nerozumejú, ale veď od rodiny mám cítiť istotu, nie?
Podceňovanie od členov rodiny
Irina, ďakujem, tvoje slová mi veľmi dobre padli :). Máš pravdu, ja rozumiem, že sa o mňa boja, len ma dosť mrzí to podceňovanie, ktoré z ich strany jednoducho je cítiť. Aj napriek tomu, že za tých 20 rokov svojho života som im toho už musel dokázať veľa...je to škoda, mám ich veľmi rád a veľmi by som chcel, aby aj oni boli na mňa hrdý.
Ahoj Pamk, v prvom rade by som rada vyslovila svoj úprimný obdiv v tom, že napriek tomu že si hendikepovaný, žiješ si život podľa svojho, čo nedokáže ani mnoho zdravých ľudí. Že si nezatrpkol, nefňukáš, neľutuješ sa, nenecháš sa obmedzovať a bojuješ s tým ako chlap :)))
k téme: tvoji rodičia zvolili velmi správny prístup v tom ako ťa neofukujú, nezakazujú veci len preto, že "by sa mohlo niečo stať", úprimná poklona aj im ako veria v tvoju vlastnú silu. Nie každý to dokáže, viď. Babka s dedkom. ( inak toto je kategória sama o sebe, starí rodičia ťa budú vždy vnímať ako malé dieťa, vidím to na svojich)...Stať sa predsa môže každému, každý deň niečo, aj zdravým luďom. Ak zvyšok rodiny v teba neverí a necítiš sa pri nich dobre, pokojne sa odstrihni, však im to dôjde o pár rokov keď budeš mať za sebou výsledky. Možno si potom k sebe znova nájdete cestu, keď sami zistia, že ich prístup bol chybný a takéto špeci zaobchádzanie vôbec nepotrebuješ.Netráp sa pre to, majú o teba iba prirodzený strach, ako to už v rodinách býva a raz ich presvedčíš o tom, že úplne zbytočne.... Vlastne je úplne jedno, čo máš za diagnózu platí to pre všetkých, že pokiaľ sú v tvojom okolí ľudia čo ťa demotivujú svojimi rečami či skutkami a nedajú si to vysvetliť, preč s nimi....niektorí uveria že si dostatočne samostatný a silný, niektorí prosto nie a je jedno či je to cudzí alebo rodina. Stretávaj sa s tými pozitívnymi a napreduj :)
Posuniem si tému, lebo ma fakt zaujímajú viaceré názory.
Hej no, je to všelijaké. Mám v pláne ísť aj na výšku do Prahy, a už padlo mnoho komentárov prečo sa to nedá, ako tam spadnem a zabijem sa a pod. :D. Vážim si ich, ale tak sami vo mne pestujú nechuť voči nim. Len dúfam, že sa to časom zmení, rodičia to vedeli pochopiť.
Vaši Ťa poznajú preto sú viac upnutý na teba a Ty to nesprávne chápeš. Človek ktorý ťa nepozná, tomu je to jedno.
ahoj pamk obdivujem ta ako to vsetko pekne zvladas. Ja som tiez neni zdrava a reakcie rodiny su rovnake nic si z toho nerob :) bud hrdy ze si taky sikovny rodina svoj starostlivy postoj nikdy nezmeni.ani keby si sa akokolvek trapil...Ja som vs nedokoncila a pracu mam na polovicny uvazok ale napriek tomu sa v kazdom dni snazim najst nieco pekne :)Drzim ti palce a nedaj sa vyviest s miery sprav si svoj zivot co najkrajsi :)
Spravne to vnimas, od rodiny mas citit podporu. Ked ju citis od priatelov viac, tak potom oni su tvoja rodina. Niekedy pribuzni zivot z roznych dovodov stazuju. Ak nemusis, nestretavaj sa s nimi. Odlahne to, prestanes sa trapit, zmeni ti to myslenie. Rob to, co ta robi stastnym, a stretavaj ludi, pri ktorych sa mozes slobodne rozvijat.
