Ahojte. Chcel by som sa zdôveriť s mojim problémom/príbehom a som zvedavý na vaše názory.
Dnes je tomu presne 5 týždňov čo som sa odsťahoval od manželky a 15 mesačnej dcérky, ktorú nadovšetko milujem.
Môj problém začal asi tak pred rokom. V októbri 2015 sa nám narodila dcérka, prvé mesiace boli velice krásne, napriek zdravotným problémom dcérky a pobytom v nemocnici. Časom sa ale pomaly začalo všetko kaziť. Chodil som domov z práce na neporiadok v byte, často som po robote ešte doma upratoval, do tej doby, kým mi manželka nezačala vravieť, že furt len upratujem, ale ja som sa na ten neporiadok nevedel pozerať a strašne som sa hanbil keď k nám niekto prišiel na návštevu a videl to. A tak som prestal s upratovaním, spoliehal som sa na to, že na to bude mať manželka čas počas toho kým dcérka spinká, no nestalo sa tak a ako dcérka rástla, to bolo stále horšie a horšie. Vyhovárala sa na to, že od nej nevie nič robiť. Najviac mi asi vadili porozhadzované použité plienky po byte a často nevyprázdnený nočník. Veľa krát sme sa o tom rozprávali a zmeny neprichádzali. No to je len jedna časť problému. Ďalším problémom bola naša vzájomná komunikácia. Často so mnou rozprávala horšie ako zo psom a to nie len doma, ale aj na verejnosti, proste ponižujúco. Takže behom roka sa to pekne nazbieralo. Snažili sme sa problém riešiť, dokonca ona sama navrhla aby sme skúsili otvorené manželstvo, aby sme si obaja našli niekoho na nezáväzné stretká a tak sa budeme navzájom viac vážiť. No a tu sa objavil ďalší problém. Ja som si našiel priateľku, do ktorej som sa aj neplánovane zamiloval/otvorila mi oči, že si zaslúžim lepší život, viac úcty a lásky, proste niečo úplne iné. Bohu žiaľ si myslím, že dieťa nevie udržať dobrý vzťah. Už niekoľko mesiacom aj dcérka pociťovala napätie medzi nami, keďže sme ju nemohli spoločne uspávať, buď jeden alebo druhý, ale ako náhla bola medzi nami, nevedela zaspať. Posledných pár dní prebiehalo tak, že som na noc odchádzal k priateľke a na druhý deň som sa vrátil domov. Tak sme sa dohodli, že sa odsťahujem a časom uvidíme čo sa ako vyvinie. Ako som už písal, dnes je 5 týždňov čo som preč od manželky a musím skonštatovať, že mi vôbec nechýba a aj po psychickej stránke sa cítim lepšie. Kvôli dcérke je to neskutočne ťažké, niet dňa bez sĺz, ale ja už nechcem trpieť vedľa ženy pri ktorej trpím. Čo si o tom myslíte?
Rozchod s manželkou
Vo vzťahu nikdy nie je chyba len na jednej strane. Ako som už písala, často si ľudia navzájom niečo dávajú a pritom nič nedostávajú. Ja som žena a z mojej strany to vyzeralo tak, že matka sa snaží a otec nie, lebo som videla čo mu dávala, a to mne ako žene dávalo zmysel. Po rokoch si uvedomujem, že otcovi to nebolo jedno a možno sa aj snažil dávať, ale niečo, čo moja mama a ani ja sme vtedy nevideli. A čo by som hovorila, keby ju/nás opustil neviem. Snažila by som sa to pochopiť. Ja som človek, ktorý nerád inklinuje k rýchlym jednostranným názorom. Často vyzerá len jeden ako ten zlý, no problém je oveľa hlbšie. A keby to mama vtedy vzdala, lebo čo keby, pripravila by sa o veľa pekných rokov, ktoré prišli neskôr.
Už som tu písala, že som svoj manželský sľub nedávala do vetra, a aj preto mi trvalo sa pre manželstvo rozhodnúť, lebo si veľmi dobre uvedomujem čo môže znamenať "v dobrom aj zlom". Ono sa to nehovorí zo srandy, lenže málokto to berie vážne.
Je niečo iné pokiaľ partner toho druhého fyzicky či duševne týra. Samozrejme, že nikto so zdravým rozumom neodporučí aby dotyčný ostal v spoločnej domácnosti s tyranom. Ale väčšina vzťahov je ďaleko od tohto extrému.
Fleur-de-lis a co by si hovorila kebyze si to ten tvoj otec nerozmysli matka by sa roky trapila a on odide nakoniec s nejakou fesandou?
Písala som, že by sme nemali šťastné chvíle ako celá rodina pokope. Pre mňa by to bol teda riadny rozdiel, kebyže je to vždy len s jedným rodičom. Otec nás mal vždy rád, a bolelo by to, keby sme neboli ako rodina spolu.
Mamu vidím ako silnú ženu, nie nejakú hlupaňu či chuderu. Má môj obdiv a úctu.
Otec sa dal dokopy ešte pred starými kolenami :)
Najcennejšie a najradostnejšie veci stoja najviac námahy, to je moja skúsenosť.
Ja tvoje rozhodnutie neodsudzujem. Každý sme iný, máme iné slabé a silné stránky. Ale zato, že ty máš zlú skúsenosť, nie je každá žena, čo sa obetovala hlúpa chudera, ktorá mala rodinu radšej opustiť. To je veľmi chorý názor, sorry.
Fleur
Ja nic chapat nemusim.Ja som si tym presla a moj syn mi je vdacny ze som nerobila zo seba hlupanu dlhsie.Ako vies ze by ste tie spolocne chvile nemali?My ich mame.Bez otca syna,ale s mojim partnerom.Myslis ze je mama stastna?Mozno teraz.Ma vas deti a vnucence.To ju tesi.Ale cas co si pretrpela a snazila sa jej nikto nevrati.Co vtedy citila,prezivala kym boh vie co otec robil...to neviete.Na stare kolena dostal rozum?Jasne,zlakol sa.Ked si uzil svoje,stacilo,tak prisiel k rozumu. Vy viditete len to,ze udrzala rodinu.
Messje, nikdy to neoľutovala a po rokoch sa pridala aj druhá strana. Inak by sme boli teraz rozbitá rodina, bez pekných spoločných chvíľ, vždy by jeden rodič chýbal... Niekto proste chápe význam obety a vníma jej pozitíva, niekto tam musí dospieť alebo to nikdy nepochopí... Teraz sa spoločne tešia z nás a z vnúčat. Rodina je rodina. Snáď to raz pochopíš :)
Fleur
Ostat s partnerom.len aby clovek udrzal rodinu pokope,kvoli detom,je najvacsia hlupost.Len jeden to u vas tahal.Mal.milion dovodov.No dakujem pekne teda.Asi mama.Chudera.Trpela a tahala aby ste boli vy spokojni.A mozno keby odisla,nasla by si ineho partnera,bola by prinom tie roke stastna.Aj dospely clovek ma pravo na stastny zivot .Nielen tahat kvoli udrzaniu rodiny.To je potom co za rodina?
Tak ja si nemyslím, že sa nesnažil. Ale každopádne sa nesnažil veľmi dlho. Mne je jasné,že v minulosti ostalo mnoho manželstiev celých lebo to proste situácia inak nedovolila. Ale nemožno tiež poprieť fakt, že konzumná spoločnosť, spoločnosť, kde každý ide za rýchlymi intenzívnymi zážitkami, nespôsobila to, že mnoho ľudí, sa dnes vzdá ešte v štádiu, kde by to inak zrelý človek, ktorý je zvyknutý si veci vybojovať, nevzdával. Ľudí, ktorí sú ochotní bojovať za cenné veci je stále menej... Pretože mnoho z nás je od detstva naučených, že čo chce celkom ľahko aj dostane. Milióny hračiek, ktoré dnes deti majú. Veľa krát doma nemusia veľmi pomáhať. Počítačové hry kde zadkom dvihnúť nemusí... Čím ťažší život, tým si človek veci a vzťahy viac váži. Čím jednoduchšie nadobudnuté, tým menšie šťastie to prináša a tým ľahšie to zahodíme...
ono je trošku na škodu, že zakladateľ témy s prispievateľmi nekomunikuje.....
aby si tu ľudia nedomýšľali, .... takto radia podľa svojho uváženia, najlepšieho vedomia a svedomia.
a preco si myslite ze zakladatel nebojoval? pochybujem ze by len tak zahodil vztah kde je este aj male dieta ... myslim ze malokto by takyto vztah len tak zahodil .. tie pevne menazelstva v minulosti boli skor o Tom ze si to ludia nemohli dovolit sa rozviest. rad by som videl statistiky kde takto manzelia pohlavne nezili a kazdy mal paralelnu stalu bokovku ale navonok to bolo akoze normalne stastne manzelstvo
Mesačný princ, že so mnou nesúhlasíš je celkom pochopiteľné. No ja som dieťa rodičov, kde to roky ťahal len jeden z nich a mal milión dôvodov to vzdať. No nevzdal. Dnes je to omnoho lepšie a my deti sme tomu rodičovi veľmi vďačné, pretože máme peknú rodinu. Zároveň aj príklad, že sa oplatí v ťažkých rokoch to nevzdávať.
A to je len jedna stránka veci. Proste, teraz po rokoch vidím, že aj ten jeden rodič čo sa snažil spravil milión chýb a často to vlastne zhoršil. Niekedy chýba vedomosť, niekedy nás premôžu emócie. Počula som aj viaceré názory psychológov, že na obnovu vzťahu stačí vôľa jedného, pokiaľ vie ako na to... Pretože my ľudia sa často snažíme a pritom úplne nesprávnym spôsobom. A vo vzťahu muž žena je to ešte častejšie, pretože muž sa primárne snaží dávať to, čo potrebuje on, a žena zas to čo potrebuje ona. A tak aj keď si vzájomne niečo dávajú, vlastne pocitovo nič nedostávajú...
Ja tvoj vzťah nepoznám, rešpektujem to, že ty si to zažil na vlastnej koži a nechcem znehodnocovať tvoj názor, no zároveň si myslím, že je pochopiteľné, keď bez toho aby som poznala aj druhú stranu a prípadne to videla na vlastné oči, nechcem tvoj názor odobriť.
A áno, nie každý človek je zrelý do vzťahu/manželstva. Niektorí by naozaj radšej mali ostať pri psíkovi... Keby sa príprava pred manželstvom brala vážnejšie a s väčším rešpektom, tak by sa vyhlo či zmiernili mnohé problémy.
